Noe

Vážený Pán Boh,

s poľutovaním Vám musím oznámiť, že s Vami dohodnutú a pred právnymi zástupcami riadne podpísanú zmluvu sa nám pravdepodobne nepodarí dodržať, nakoľko sa vyskytli nepredvídateľné okolnosti a prekážky. Zmluva bola uzavretá dva mesiace aj sedemnásť dní po mojich šesťstých narodeninách na dobu stodeväťdesiat dní. Z toho štyridsať dní malo pršať a stopäťdesiat dní mali záplavy vôd ovládať zem. Zatiaľ som plnil všetky Vaše príkazy ako Váš najpokornejší služobník a robil som všetko, čo ste mi prikázali. Až na pár maličkostí. Úrady mi upravili Vami predpísaný projekt z tristo lakťov na dvestopäťdesiat, vraj z dôvodov šetrenia drevnej hmoty. Na troch poschodiach som mal umiestniť všetky živé tvory, po páre z každého, ale nebol mi povolený odchyt štyroch z nich, pretože sú zákonom chránené a ohrozeným druhom. Ďalej som musel pri kolaudácii sľúbiť, že namontujem výťah podľa platných predpisov zákona zbierky o bezbariérovosti, dobudujem svetelnú signalizáciu a napojím sa na medzinárodnú sieť radarového spojenia.

Ešte len dvadsať dní brázdi moja archa vody, ale už teraz vidím, že disciplínu v nej sa mi asi ťažko podarí udržať. Kohút mi šomre, že som mu zachránil iba jednu sliepku a predtým mal celý hárem. Pritom vraj pes má v kožuchu tisíce bĺch, a to je v poriadku. Žirafa sa sťažuje, že nemôže spávať v oddelení vedľa hrocha, lebo strašne chrápe, lev mi dnes ráno zožral antilopu a krkavec, ktorého som vyslal na výzvedy sa niekde zabudol a doteraz nedal o sebe vedieť.

Ani s medziľudskými vzťahmi v korábe to nevyzerá najružovejšie. Sem chodí za Jafetovou ženou, Semova žena s Chamom na ryby a moja žena tvrdí, že je alergická na zvieracie chlpy, a ak to takto pôjde ďalej, čoskoro minie všetky antialergiká. Dobre jej nerobí ani tunajšia vlhká klíma, lebo má reumatoidnú artritídu. Chamova žena tvrdí, že má z držkovej polievky žalúdočné problémy, odmieta preto ženinu stravu a ako som zbadal, neviem či práve jej zásluhou sa nám nemíňajú zásoby alkoholu, ktorý bol pôvodne určený na dezinfekčné účely.

Nedávno mi oznámili, že som nezaplatil lízingovú splátku na archu a účtujú mi penále. Ja blázon, že som sa ešte v takom vysokom veku dal nahovoriť na pôžičku. A dnes tu bol exekútor, že ak nebude uhradená splátka hypotéky do troch dní, vezmú mi koráb. Iste uznáte, že vysťahovanie nie je možné. A vôbec mi nereže predstava byť bezdomovcom. Z tohto dôvodu Vás prosím, aby ste zrušili zmluvu o potope. Situáciu skazenej ľudskej populácie budeme musieť riešiť iným, prijateľnejším spôsobom. Dúfam, že i napriek tomu všetkému sa aj v budúcnosti dohodneme na ďalšej bilaterálnej spolupráci.

stávam s pozdravom. Váš oddaný služobník
Patriarcha Noe

Odložené dieťa

Amálka Krhličková bola s nervami na dne. Snažila sa však držať statočne a so všetkých síl sa naoko pokojne prihovárala svojej ratolesti. Malý Patrik Krhlička ziapal celou cestou z Prahy do Košíc, snáď až na malé pauzy. Bolo jej jasné, že niečo s ním nie je v poriadku. Aj čelo mal teplejšie ako zvyčajne. Už dve predchádzajúce noci nespala a hlava jej kvickala vždy, keď intenzita plaču čo i len trochu povolila. Jeden spolucestujúci sa podchvíľou súcitne a s pochopením na Amálku pozrel, zrejme mal s týmto problémom z domu už nejaké skúsenosti. Ďalší dvaja sa nenápadne vytratili z dosahu a starý pán, ktorý napriek všetkému nenútene čítal noviny, bol asi hluchý. A to prichádzali iba do Žiliny. Do Košíc boli ešte viac ako tri hodiny, cítila, že to už dlhšie nevydrží. A Patrikovi sa ústa nezavreli…

„Pane,“ oslovila súcitného pána, „nemohli by ste mi ho na chvíľu postrážiť? Vlak tu stojí tridsať minút, zájdem mu do staničnej lekárne kúpiť niečo od horúčky a na upokojenie.“

Pán videl, že by mohol pomôcť pri nastolení pokoja v kupé, a preto zobral dieťa a ono, k počudovaniu, okamžite prestalo plakať. Tiež išiel až na konečnú, nuž mu pohoda vo vlaku nebola ľahostajná.

Minúty ubiehali, dvadsať, tridsať minút, potom prišiel výpravca a vlak sa pohol. A matky nikde. Možno naskočila na poslednú chvíľu do niektorého iného vozňa a čochvíľa sa zjaví, povedal si pán a ďalej zabával ratolesť. No po pol hodine mu už všetko jedno nebolo. Predstava, že má na kolenách odložené dieťa, ktoré mu určite narobí plno nepríjemností, mu naháňala strach. Poprad Tatry, Spišská Nová Ves a matka neprichádzala. Ešteže dieťa zaspalo… Čo urobí v Košiciach? Bude musieť ísť k železničnej polícii a ohlásiť prípad. Len aby ho zbytočne nezdržiavali, lebo mu ujde prípoj. Policajtov nemal rád. A nakoniec, čo ho je do dieťaťa, pokojne mohol byť na jeho mieste niekto iný. Odíde z vlaku a decko nechá tak, však ho nájdu…

Nie, to by mu srdce nedovolilo, dohrá svoju úlohu do konca. Ešte dvadsať minút a sú Košice. Práve si chcel obliecť kabát, keď tu sa zrazu vo dverách kupé zjavila matka dieťaťa.

„Dakujem vám za ochotu, pane a prijmite túto malú pozornosť,“ povedala mu a podala mu balíček.

„Kde ste boli tak dlho? Už som mal strach…“

„Nehnevajte sa, že som vás nechala v neistote, ale ak by som si nebola išla zdriemnuť na dve hodinky do susedného vozňa, tak sa zosypem…“

O troch eurách

Kde bolelo, tam bolelo a na lieky nebolo, a keď aj bolo, tak potom už zasa na iné nebolo. V jednom meste žil raz chudobný človek, ktorý opravoval asfaltky. Už si ani vlastné deti nepoznal, o žene ani nehovoriac, lebo robil od svitu do mrku. Na jar, keď bolo najviac roboty a cestu zdobilo toľko výtlkov, že pocestným išlo v autách dušu vytriasť, mu na asfaltárskom aute odišla prevodovka, karburátor bol v háji a brzdové obloženia prestali plniť svoju funkciu. Preto nechal auto napospas hrdze, riadne do neho od zlosti kopol a povedal si:

„Došľaka! Náhradné súčiastky za toho anciáša nezoženiem, poriadneho automechanika tiež, nebudem sa ja ondiť a urobím si novú rekvalifikáciu.“

Ako povedal, tak aj urobil. Postgraduál zvládol ľavou zadnou, sociológiu urobil v predstihu a dokonca na jednotku. Potom si vybehal licenciu na žobranie a sadol si na frekventovanú križovatku. Oprel sa o múr, pred seba postavil veľký klobúk a čakal. Sem-tam sa našiel nejaký dobrodinec, ktorý mu tam hodil zopár mincí.

Išiel tadiaľ pán kráľ so svojim pokladníkom, zastavil sa pri ňom a spýtal sa:

„Cestár, nuž a čože ty takto? Na akô remeslo si to, preboha, presedlal? A koľko že ti to za deň hodí?“ sypal od prekvapenia jednu otázku za druhou.

„Zhruba tak tri eurá, ak nerátam naturálie.“

„Tri eurá? Žartuješ! Z toho sa predsa nedá vyžiť!

„Ale dá a celkom solídne. Tri eurá je u mňa už nadpriemerný zárobok. Keď odrátam stravnú jednotku v závodnej jedálni, zdravotné a sociálne odvody, nuž a k tomu dépéhá, zostane mi slabá polovica. Aj tak si však nesťažujem, veď niektorí nemajú ani to.“

„Netáraj! Veď toto keď poviem svojim v parlamente, isto z nich väčšina dostane mozgovú príhodu. Alebo nie, ja im dám hádanku, nech povedia, ako sa dá z takého platu vyžiť.“

Radcovia si lámali hlavu deň, dva, týždeň, ba i mesiac, ale na nič múdreho nevedeli prísť. Veď ktože by v dnešnej dobe vyžil z takej almužny! Turbovali mozgy, aspoň tí, čo nejaké v lebečnej dutine mali, ale nedarilo sa im. Dokonca jedna poslankyňa sa tajne rozhodla skúsiť tento trik, dúfajúc, že ju niečo múdre od hladu napadne, ale po týždni to vzdala a prehlásila, že to je predsa nezmysel. Že ona má skoro tritisíc euro a len-len že vyjde s platom, naviac jej nedostatok proteínov a hladovka vôbec škodia pleti.

„Mám to!“ ozvalo sa odkiaľsi z kúta. To Ďuro Podkovička, pôvodom fiškál, vykríkol, keď ho vytrhlo z alfa hladiny.

„Počúvajte, moji milí. Veď bezdomovci a chudáci musia byť jednoznačne najbohatší ľudia v štáte! A viete prečo? Lebo neplatia trovy za plyn, elektrinu, vodné a stočné, ba ani za zvod dažďovej vody. A potom ušetria ešte na bankových poplatkoch, faktúrach za telefón, televíziu a rozhlas. Takže, nech vás ani nenapadne dávať im nejaké prídavky a hovoriť niečo o sociálnej sieti!“

Najprv sa ozvalo hurá a potom mu dali všetci jednoznačne za pravdu. Poslúchli a odvtedy je táto téma v parlamente tabu.