Emília Molčaniová: Pokušiteľ / Rendezvous

Rubrika: Literatura – Povídky

POKUŠITEĽ 

„Ty ale vyzeráš! Krhlička, to si to včera riadne roztočil, je na teba skutočne nádherný pohľad, monokle, vybitý zub, rozbité čelo, ajajaj…“

„Anofeles, radšej sa nesmej, ty čertisko prešibaný, už sa nedám tak ľahko nahovoriť na tvoje bláznivé nápady. To s Apolkou bolo vyložené fiasko…“

„Ale musíš uznať, že je to kus…Vpredu to má riadne nabláznené a vzadu ani nehovorím. Raz za čas nemôže zaškodiť malé rozptýlenie. Kto mohol vedieť, že jej bodygard bude hneď vedľa..“

„Teraz mám peklo i doma, žena sa so mnou nerozpráva a dokonca sa vyjadrila, že ak ešte raz pôjdem do baru, rozvedie sa so mnou.“

„Výborne! To sa mi páči! Však som úžasný? Šéf bude so mnou určite spokojný. Krhlička, čo podnikneme dnes? Predovšetkým si po jednom lupnime, máš nejaký aperitív na úvod?“

„Máš smolu, Anofeles. Tentokrát už žena preventívne všetko poschovávala, nenájdeme ani kvapku.“

„Tak pôjdeme priamo k prameňu.“

„Nemôžem, žena sa bude hnevať…“

„Počúvaj, namôjdušu, ty si hádam pod papučou. Vari sa nebudeš báť ženskej sukne! Kto je pánom tvorstva? Zdrhneš a basta!“

„Vlastne, áno, máš pravdu, už sa jej nebudem báť. Ideme!“ 

„Tak, kopni to do seba…“

„Daj pokoj, ešte od včerajška ma bolí hlava.“

„Klín sa klínom vybíja, nerob fajnovku…

„Nepokúšaj, čertisko jeden, či nevieš, že alkohol je metla ľudstva?“

 „Aká metla, čo za metla… Rozhojdá síce acidobazickú rovnováhu, ale dezinfikuje črevný trakt a teraz v chrípkovom období je to veľmi dôležité. Naviac dilatuje cievy, zrýchľuje krvný obeh a teda aj čo?“

„Opitosť?“

„Čerta rohatého! Metabolizmus! Poznáš výrobné odvetvie, kde by sa zaobišli bez tohoto životodárneho moku? Ja teda nie.“

„No, dobre, presvedčil si ma. Zdravie mi je nadovšetko. Tak na zdravie!“ 

„Anofeles, zas si tu? Aúúú, moja hlava! Už ma na nič nenahovoríš. Je to s tebou síce zaujímavé, ale…“

„Mne je to jedno.“

„Ani sa nečudujem, dostal si ma až na dno ľudskej spoločnosti, teraz si už spokojný?“

„Je mi to fuk.“

„No, čo, čo, zrazu si voľajaký veľmi pokojný, čo sa s tebou deje?“

„Nemám záujem o prácu…“

„No, to mi je novinka! Čo si nedostal prémie, alebo si sa pohádal so šéfom? A prestaň si robiť manikúru, pripomína mi to moju ženu…“

„Som napálený a povinnosti nech idú k čertu!“

„Anofeles, ja ťa nepoznávam, kde je tvoja vytrvalosť, húževnatosť a neodbytnosť, há?“

„Vravím ti, že o pokúšanie nemám záujem. Včera ma šéf naštval. Priviedol akýchsi holobriadkov, ktorým tečie mlieko po brade a ešte majú škrupinu na zadku. Dosadil ich do hlavného pekelného manažmentu a nás starých skúsených čertov jednoducho odsunul na vedľajšiu koľaj. Mám odpracovaných 35 rokov, doteraz som za každú dušu dostal slušný balík a zrazu…Dávajú mi iba tarifný plat, nemám dôvod sa obháňať. Podpíš mi cesťák, kvôli poriadku… Do čerta, už aj tak päť minút nadrábam, tak sa maj, braček!“     

RENDEZVOUS

Bol príjemný májový večer. Mesiac v splne sa kúpyal v jazere a žaby prednášali svoj ľúbostný recitál. Hladina jazera sa jemne čerila a nad ňou poletovali tancujúce vážky. Z neďalekej šašiny vyletela splašená kačka a dúhový pstruh sa zaleskol v nočnom svite mesiaca, keď čľapol naspäť do vody.
Nasadli sme do člna. Objal som svoju lásku, chvíľu sme takto nehybne zotrvali a ja som cítil jej vôňu, ktorá ma omamovala až k zblázneniu.
„Pôjdeme opäť na náš ostrovček?“ spýtala sa medzi bozkami.
„Môžeme,“ povedal som a len s námahou som sa od nej odtrhol. Sadol som si oproti a chopil som sa vesiel. „S tebou pôjdem, kam len budeš chcieť, drahá.“
„Budeme tam sami, miláčik, tak, ako naposledy, iba vetrík nám bude šumieť v korunách stromov. Už sa na teba teším…“
Rozpálený túžbou som napínal svaly a vesloval z celej sily, aby sme čím skôr dosiahli cieľ. Snažil som sa čo najväčšími zábermi dostať na ostrovček, miesto našej lásky.
Kečka sa mi parila, kyseliny mliečnej od veľkej námahy v svaloch rapídne pribúdalo, no ja som sa neobzeral, aby som zbytočne nemárnil čas. Kedy tam už budeme? Trvá to tak nekonečne dlho…
„Drahá, pre teba by som takto vesloval aj cez Atlantický oceán. Napriek nepriazni počasia, vetrom a búrkam,“ povedal som a ešte mocnejšie som zabral do vesiel. „A potom by som nedbal stroskotať s tebou v nádhernej divočine…“
„Miláčik, už sa na to teším, najprv však musíme odviazať loďku…“ 

Ilustrace exkluzivně pro Pozitivní noviny © Martin Zima

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 11. 12. 2007.