Emília Molčániová: Protekcia | Koža | Kibic

Protekcia

Až donedávna som bola tým najspokojnejším človekom pod slnkom. Každé popoludnie som naklusala do svojho zamestnania, aby som vyčistila, vydezinfikovala a upratala priestory lekárskej fakulty od zbytkov nečistôt po mokasínach a lakovkách profesorov, lodičkách sekretárok i docentiek a tenisiek študujúcej mládeže. Áno, dobre hádate, som upratovačkou v jednej z najprestížnejších vysokých škôl. Až donedávna mi srdce podskakovalo radosťou, keď som brala do ruky kýbeľ s handrou, či prachovkou a likvidovala jedného bacila za druhým. Z práce som odchádzala s pocitom dobre vykonanej práce. Až raz…
Umývala som podlahu ako obyčajne. Vlastne nie. Konali sa pohovory, a tak bolo treba pracovať jednostaj dookola, pretože chodbou prešli stovky párov nôh, a to si iste viete predstaviť tú fúru choroboplodných zárodkov. Hlavne prefíkané potencionálne patogény, tie priam neznášam. Popri mne prešli davy ľudí, mužov, žien a ich ratolestí nádejajúcich sa, že z nich raz budú doktori.
„Hej, pani, zabudli ste si kabelku,“ zakričala som na dámu s dievčaťom, čo práve vstali z lavičky vo vestibule.
„Ach, bože… Viete, ideme na pohovor k profesorovi Vydriduchovi, a tak sme z toho celé mimo. Veď sa len pozrite na to chúďatko, našu Sašku, určite pri ňom od strachu zabudne aj to, čo vie. A tak by sa rada stala doktorkou, viete, už od malička pozorujeme u nej vlohy na toto ušľachtilé povolanie. Amputovala nohy už bábikám. Ale nevieme, či má šancu. Je to vraj riadny Herodes.“ Budúcej medičke trhalo kútikom úst, pod očami mala kruhy, nechty dohryzené. No, dobre, ale to im ešte nedávalo právo hanobiť jedného z mojich „kolegov“.
„Občianka, ako si to dovoľujete nazývať pána profesora Vydriducha Herodesom? Viete vy, aká je to kapacita lekárskej vedy? Ide mu len o to, aby na fakultu boli prijatí len tí najlepší a náhodou, je to milý pán, veľmi dobre ho poznám.“ zastala som sa ho.
„Vy sa s ním poznáte?“
„Pravdaže,“ odpovedala som hrdo. „Veď mu každý deň riadim pracovňu.“
„Prosím vás a nemohli by sme vás požiadať, či by ste sa s ním neporozprávali ohľadom našej dcérky, neprihovorili sa…“
„Čo si to dovoľujete? Viete vy, čo odo mňa žiadate? Veď je to protekcia a to je trestný čin!“
„Len pár slov… Nezáväzných. Prosíme,“ nedala mi pokoja matka.
Keď som sa pozrela na slečnu uchádzačku, postrehla som, že jej začalo tikať aj druhým kútikom úst a jej líca dostávali bledošedý uremický nádych. Spomenula som si na moju dcéru a neviem prečo som ju začala ľutovať.
„Prosím, prosím…“ modlikala matka dookola.
Neodolala som.
„Dobre teda. Urobím to prvý a posledný raz.“
Pobrala som sa chodbou k profesorovej pracovni. Vošla som dnu, poutierala v predsieni prach z nábytku a po chvíli som sa vrátila.
„Zariadené, bude to v poriadku, nebojte sa slečna,“ povzbudivo som sa na ňu usmiala.
Vyskočila na mňa, vyobjímala ma, vybozkávala a bolo vidieť, že tréma je fuč. Ešte z diaľky mi kývala… Vzdychla som si. Neurobila som predsa nič zlého, len som dievčaťu zdvihla sebavedomie a zlikvidovala nervozitu. Keď som si však zobliekala zásteru, niečo vo vrecku zašušťalo. Siahnem do neho a vytiahnem dvestoeurovku. Oblial ma studený pot. Tak, toto určite neprežijem, to sa priečilo mojej povahe.
Odvtedy som nemohla v noci spávať, mátalo ma svedomie. Budila som sa zhrozená, že za tento skutok budem musieť pykať. Keď zastalo pred domom auto, vždy som si myslela, že to už idú po mňa policajti. Predstavovala som si samu seba, ako ma vedú v putách. Ešte nikdy nikto nemal v našej rodine do činenia so zákonom, nie mojou vinou budem zrejme prvá.
V jedno dopoludnie zazvonil zvonček. Strhla som sa, tak už je to tu. A skutočne. Vo dverách stál policajt a nie jeden, ale hneď dvaja. Cítila som, že omdliem.
„Môžeme ísť dnu?“ spýtali sa.
„Nech sa páči,“ povedala som z posledných síl.
„Prepáčte, pani, že sme vás takto prepadli,“ začali. Napadlo mi, že takto sa nezatýka. Chýbala mi tam formulka: v mene zákona, atď.
„Prišiel som za vami s takou delikátnou vecou. Mojej neteri ste tak veľmi pomohli, nemohli by ste aj môjmu synovi?“

Koža

Jedného dňa som sa necítila vo svojej koži. Rozmýšľala som, kde mohlo dôjsť k zámene. Tú svoju som si vždy chránila ako oko v hlave, bola som opatrná, aby ma z nej nik nezdral. A teraz, tu ho máš! Takže, kde som bola včera? V saune. No pravdaže, tu niekde došlo k tomu nedopatreniu a ja som prišla domov v cudzom poťahu. Zbadala som to až ráno. Kto mohol prichádzať do úvahy? Všetky dámy boli, pokiaľ si spomínam, štíhle, naviac mladé, takže si myslím, že tie majú alibi. Moje obliny by som asi sotva vpratala do ich rozmerov. Jediná korpulentná dáma bola zriadenkyňa, ktorá vydávala pri vstupe plachty. Ale to bola Rómka, takú tmavú kožu na sebe nemám. Už to mám! Herpes na pere mi pomôže nájsť majiteľa. Na kožnom predsa majú v kartotéke záznamy o rôznych kožných defektoch. Rozbehla som sa do ambulancie a už pri vchode do čakárne som zistila, že nie som sama, ktorá má tento problém. Prvý pohľad odhalil skutočnosť, že nik z čakajúcich nie je vo svojej koži. Takže sa moje pátranie značne skomplikovalo. A zložité to bolo aj v ambulancii. Keď som lekárke povedala, aby mi dala zoznam pacientov, ktorí dnes boli u nej a neboli vo svojej koži, teda mali na sebe cudziu, absolútne odmietla so mnou spolupracovať a skoro ma vyhodila. Vraj, či viem, čo je to lekárske tajomstvo. A čo sa týka môjho herpesu, mám si dať nejaké antipyretikom a basta. Ostávalo mi už len jedno. Ísť s kožou na trh a tam možno lepšie pochodím. Keď ku mne pristúpila dáma, ktorá by tak trochu prichádzala do úvahy, spýtala som sa jej:
„Pani, túto kožu máte svoju, alebo ste v cudzej?“
Pozrela na mňa, ako keby mi chcela povedať: Prerátajte si kolieska v hlave, myslím že ich počet nesedí s konštrukčnými návrhmi a odišla. Ďalšia mi tvrdila, že od narodenia má iba jednu jedinú a hoci sa jej niekedy lúpe, pretože je suchá, nevymenila by ju za nič na svete.
Smutná som prišla domov. Nuž, pravdu povediac, niekedy som chcela byť v cudzej koži, napríklad v koži nejakého milionára alebo v koži niektorej z celebrít, ale že sa ocitnem v koži nejakého ukýchaného horúčkovitého jedinca, to mi nenapadlo ani vo sne. A nedajbože, ak zistím, že som v hrošej koži! To by sa mi asi ťažko dostali pod kožu pri očkovaní, alebo na operačnom stole. Až ma chytá husia koža, keď tak nad tým rozmýšľam. S radosťou by som vyskočila z kože, len aby som mohla skočiť do tej svojej.
Pôvodne som chcela tento článok zakončiť výzvou k širokej verejnosti, že ak niekto má moju kožu, nech mi ju láskavo vráti, ale ráno som prišla k prekvapivému faktu. Štipkala som sa, ohmatávala, hladkala a neverila som vlastným očiam. Známa celulitídka, vrásky, pneumatiky… Hurá! Opäť som bola potiahnutá vlastnou kožou, šitou priamo na mieru.

Kibic

„Prečo tam dávaš toľko múky? Bude to tvrdé. Či nevieš, že keď chceš, aby si mala cesto nadýchané, nesmieš to s ňou preháňať?“
„Veď to dávkujem presne podľa receptu. A tu stojí dvadsať dekagramov, vidíš to?“ ukázala mi manželka predpis.
„No, neviem, ale ja by som to tak nemiešal. Prudkými pohybmi polámeš sneh. Pozri, to musíš takto...“
„Drahý, robievam to týmto spôsobom vždy a chutilo ti, tak načo tie obavy?“ povedala manželka a nalievala cesto do tortovej formy.
„Pozor!“ skríkol som neočakávane, až manželke skoro vyrazilo dych a polovica cesta skončila na pracovnej doske.
„Čo to stváraš, preboha, skoro som dostala infarkt!“ povedala trasľavým hlasom a ruky sa jej chveli, keď zbierala cesto zo stola.
„Je rúra dostatočne vyhriata? Ak nemá požadovanú teplotu, cesto ti spadne. A neotváraj ju stále!“
„Nestaraj sa, nerobím to prvýkrát.“
„Drahá, alobal musíš odlepiť z cesta ešte za tepla, inak sa ti naň veľa popriliepa a budeš ho mať kostrbaté,“ radil som svojej polovičke.
„Pečiem to ja, alebo ty? Ak ma chceš zastúpiť, pokojne to povedz, uvoľním ti miesto,“ mierne nahnevaná precedila cez zuby.
„Zasa nedávaš pozor! Ako to natieraš ten krém? Dávkuj ho rovnomerne! Na jednej strane máš aspoň o dva centimetre hrubšiu vrstvu, vôbec to nevyzerá dobre.“
„Tak, už ma to prestáva baviť. Neznervózňuj ma, ak chceš, aby som to dokončila!“
„Nemôžem sa dívať ako to robíš, a preto mi nedá, aby som ťa nenapomínal,“ vŕtal som do svojej polovičky.
„Prestaň! A vysvetlíš mi, prosím ťa, čo tým sleduješ, že mi neustále mudruješ do čoho ťa nič nie je?“ na pokraji zúfalstva dokončievala moja drahá svoje dielo.
„Len chcem, aby si vedela, ako je to, keď mi ty neustále kecáš do šoférovania...“

Exkluzivní ilustrace pro Pozitivní noviny: Katarína Sojková

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 04. 01. 2012.