Molčaniová: Skúška / Najdoležitejšie sú detaily
Rubrika: Literatura – Povídky
Skúška |
Najdoležitejsie sú detaily Náš plán nemal jedinú chybičku. Bodaj by aj mal, veď sme pred samotnou realizáciou prebrali každý detail najmenej desaťkrát. Nič sme neponechali náhode. Tak po prvé: vybrali sme si deň dé práve v čase, keď sa konal v neďalekom kultúrnom stredisku maškarný ples. My s Ferom sme nabehli na scénu v kostýmoch zločincov s pančuchami na hlavách a naše polovičky sa za nami pľantali v širokých krinolínach zo šestnásteho storočia. Kým sme my išli do banky vykonať lúpež storočia, oni zostali čakať v aute v bočnej uličke. Po druhé: narafičili sme to tak, aby nás policajti chytili práve vo chvíli, keď sme vychádzali z peňažného ústavu s vrecom na pleciach. Potom nasledovala klasika. Odviedli nás na policajnú stanicu a tam nás dve hodiny vypočúvali. Ale, ako som povedal, oplatilo sa myslieť na detaily. Museli priznať, že sme nevinní a že chytili nepravých, práve pre tretí detail: vo vrecku sme mali potvrdenku z bankomatu o výbere drobnej čiastky a tak sme mohli tvrdiť, že sme boli vo vchode iba kvôli tomuto účelu. Vo vreci, čo sme mali ako stredovekí lúpežníci prehodené cez plece, sme mali pokrčené staré noviny. O štyri milióniky z depozitára banky sa stačili postarať už naše drahé, keď lup, síce na poslednú chvíľu, ale predsa, šmarili do preplnenej popolnice na kraji chodníka. A potom vierohodne, ako tie najlepšie herečky, prišli po nás na policajnú stanicu a rozčúlené sa na nás oborili, že kde sa tak dlho flákame, keď všetci v kulturáku už na nás čakajú. To bolo po štvrté a zdá sa, že tieto, akože nenápadné detaily, ich presvedčili. Nuž, policajné orgány museli s poľutovaním konštatovať, že chytili tých nepravých a pravdepodobne skutočný zlodej už niekde počíta svoj lup. Sme jedničky, plácli sme si do dlaní. Srdce nám jasalo, keď sme mierili k popolniciam a tešili sa, ako sme to vynikajúco zvládli. Kradnúť nie je až také zložité, len treba vedieť doriešiť všetky detaily. A vyzerá to tak, že sme na ne špecialisti. „Je v čísle 98!“ navigovala ma žena a ja som vyskočil z auta, aby som vylovil z útrob kukanádoby vrece s pokladom. „Dobre si to pamätáš?“ skríkol som na ženu a ona, že na betón. Zlostne som kopol do prázdnej popolnice a na to sa všetky tri zvalili na zem. Len vtedy sme pochopili. To bolo po prvý krát, kedy sme nadávali na pohotovosť a pracovitosť rómskych spoluobčanov zamestnaných v technických službách. |
Ilustrace exkluzivně pro Pozitivní noviny © Iva Pospíšilová http://www.bitmapsisters.com/
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 09. 01. 2008.
Emília Molčániová
Další články autora
- Emília Molčániová: Zmena je život | Znamenie | Pekný den, synček
- Emília Molčániová: Jubileum | Reklamácia | Roztržitý pán profesor
- Emília Molčániová: Narodeniny | Nesplnená úloha | Nové sako
- Emilía Molčaniová: So ženami to treba vedieť / Chlapi, mám riešenie!
- Emília Molčaniová: Najlacnejšia smrť / Poctivý zlodej
OSOBNOSTI POZITIVNÍCH NOVIN
Milan Lasica | |
Stanislav Motl | |
RNDr. Vladimír Vondráček | |
Vladimír Just | |
PhDr. Ing. Zdeněk Hajný | |
Ivan Rössler | |
Jiří Menzel | |
Ivan Kraus |