Molčaniová: Skúška / Najdoležitejšie sú detaily

Rubrika: Literatura – Povídky

Skúška 

„Dobrý deň! Vy čakáte na tú skúšku z liečebno-preventívnej starostlivosti, však? Prepáčte, že som sa oneskoril, ale neodkladné povinnosti… Nech sa páči, poďte dnu… To už je päť preč? Ste len dve? No, tak v rýchlosti. Kolegyňa, povedzte mi niečo o… o… dajme tomu…o skríningoch.“
„Tak…skríning…to je…“
„Pokojne, rozmyslite si to, vyzerám unáhlene, ale môžem sa vám venovať.“
„Pán profesor, ja neviem.“
„Choďte na to logicky, pomôžem vám, týka sa to oblasti preventívnej.“
„Takže, to je druh prevencie…“
„No, dobre idete na to a čoho konkrétne sa to týka?“
„Má to niečo spoločné so skriňou?“
„Ale, kolegyňa, ste úplne mimo, priznajte sa, že o danej problematike nemáte ani potuchy.“
„Nemám, pán profesor…“
„No, dobre teda, keďže som dnes dobre naladený, dám vám ešte jednu otázku, rozoberte mi dispenzárnu metódu práce.“
„Pán profesor, nebudem vás zdržiavať, neviem…“
„Tak čo s vami? Prídete ešte raz a poriadne si to preštudujte. Teraz nám vaša spolužiačka ukáže, čo vie.“
„Tak, slečna, povedzte nám vy niečo o skríningu.“
„Skríning je jednou z metód na vyhľadávanie osôb s asymptomatickými alebo preklinickými formami chorôb pomocou jednoduchého, rýchleho testu. Stanovenie diagnózy vyžaduje starostlivé opakovanie testu, alebo ďalšie testy a procedúry. Ďalej sa vyžaduje, aby sa pozitívne osoby podrobili aj lekárskemu vyšetreniu. Ak aplikujeme na odkrytie choroby jeden test, hovoríme o jednoduchom skríningu, ak použijeme sadu testov na vyhľadávanie viacerých chorôb, ide o mnohopočetný skríning. Ak vyšetrujeme všetko obyvateľstvo ide o hromadný skríning, ak len vybranú populáciu, hovoríme o selektívnom skríningu…
„No, výborne, vidím, že ste v tomto doma, ešte jednou vetou ukážte kolegyni, ako mala vyzerať odpoveď na druhú otázku…“
„Cieľom dispenzárnej metódy je mať v evidencii pacientov s určitým druhom ochorenia a prehĺbenou starostlivosťou udržať a upevniť zdravie, alebo aspoň zastaviť progresiu choroby…“
„Stačí. Vidíte, slečna, toto som chcel od vás a bol by som býval spokojný. Vy, kolegyňa dajte index, zapíšem vám výbornú.“
„Ale ja ho nemám…“
„Zabudli ste si ho?“
„Nie, ja prosím žiaden nepotrebujem, ja som tu len čakala, až skončíte so skúšaním, chcem umyť vašu pracovňu.“
„Tak vy ste upratovačka? Nuž, ale vysvetlite mi potom, ako to, že máte také vedomosti z oblasti medicíny?“
„Viete, už jedenásť rokov upratujem na tejto fakulte, stále počúvam tie isté otázky a odpovede na ne a tak neexistuje oblasť, o ktorej by som nemala prehľad…“ 

Najdoležitejsie sú detaily  

Náš plán nemal jedinú chybičku. Bodaj by aj mal, veď sme pred samotnou realizáciou prebrali každý detail najmenej desaťkrát. Nič sme neponechali náhode.
Tak po prvé: vybrali sme si deň dé práve v čase, keď sa konal v neďalekom kultúrnom stredisku maškarný ples. My s Ferom sme nabehli na scénu v kostýmoch zločincov s pančuchami na hlavách a naše polovičky sa za nami pľantali v širokých krinolínach zo šestnásteho storočia. Kým sme my išli do banky vykonať lúpež storočia, oni zostali čakať v aute v bočnej uličke.
Po druhé: narafičili sme to tak, aby nás policajti chytili práve vo chvíli, keď sme vychádzali z peňažného ústavu s vrecom na pleciach. Potom nasledovala klasika. Odviedli nás na policajnú stanicu a tam nás dve hodiny vypočúvali. Ale, ako som povedal, oplatilo sa myslieť na detaily. Museli priznať, že sme nevinní a že chytili nepravých, práve pre tretí detail: vo vrecku sme mali potvrdenku z bankomatu o výbere drobnej čiastky a tak sme mohli tvrdiť, že sme boli vo vchode iba kvôli tomuto účelu. Vo vreci, čo sme mali ako stredovekí lúpežníci prehodené cez plece, sme mali pokrčené staré noviny. O štyri milióniky z depozitára banky sa stačili postarať už naše drahé, keď lup, síce na poslednú chvíľu, ale predsa, šmarili do preplnenej popolnice na kraji chodníka. A potom vierohodne, ako tie najlepšie herečky, prišli po nás na policajnú stanicu a rozčúlené sa na nás oborili, že kde sa tak dlho flákame, keď všetci v kulturáku už na nás čakajú. To bolo po štvrté a zdá sa, že tieto, akože nenápadné detaily, ich presvedčili. Nuž, policajné orgány museli s poľutovaním konštatovať, že chytili tých nepravých a pravdepodobne skutočný zlodej už niekde počíta svoj lup.
Sme jedničky, plácli sme si do dlaní. Srdce nám jasalo, keď sme mierili k popolniciam a tešili sa, ako sme to vynikajúco zvládli. Kradnúť nie je až také zložité, len treba vedieť doriešiť všetky detaily. A vyzerá to tak, že sme na ne špecialisti.
„Je v čísle 98!“ navigovala ma žena a ja som vyskočil z auta, aby som vylovil z útrob kukanádoby vrece s pokladom.
„Dobre si to pamätáš?“ skríkol som na ženu a ona, že na betón.
Zlostne som kopol do prázdnej popolnice a na to sa všetky tri zvalili na zem. Len vtedy sme pochopili.
To bolo po prvý krát, kedy sme nadávali na pohotovosť a pracovitosť rómskych spoluobčanov zamestnaných v technických službách. 

Ilustrace exkluzivně pro Pozitivní noviny © Iva Pospíšilová http://www.bitmapsisters.com/

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 09. 01. 2008.