Večera pri sviečkach / Nevedomost hriechu...

Rubrika: Literatura – Povídky

VEČERA  PRI SVIEČKACH
 

„Mucinko  môj,  a či ty vieš, aký je dnes dátum v kalendári?“

„Neviem, drahá. Aký?“

„Cukríček môj, máme jubileum, už sme spolu celé tri týždne. Cmuk, cmuk, cmuk...

Zlatko, čo by si povedal, keby sme si urobili slávnostnú večeru pri  sviečkach?“                             

„Dobrý nápad, pampúšik, cmuk, cmuk, cmuk...“

„Povedz, chrobáčik, čo by si chcel na večeru?“

„Ja len teba, anjelik...“

„Ale, láska moja, veď musíme aj jesť. Teší ma, že som pre teba na zjedenie, ťu, ťu, ťu, ale, myslela som tým, čo by som ti mala navariť.“           

„Ty by si pre mňa niečo uvarila, drahá? A mohol by som chcieť čo mám najradšej?“

„Pravdaže, holúbok, len si povedz, čo by si rád, všetko ti splním.“

„Strašne rád by som si dal zemiakovú babu, poklad môj.“

„Ale, miláčik, to sa predsa nehodí na slávnostný stôl, želaj si niečo fajnovejšie.“

„Dobre, zlatko. Tak teda hovädziu roštenku s ryžou.“

„Hovädo s ryžou? To máš v závodnej jedálni, anjelik, ešte niečo exkluzívnejšie.“

„Kurací paprikáš s haluštičkami,  mňam.“

„Ale, kdeže, cukríček! To si dáš v bufete na stojáka. Oprobuj ešte raz!“

„Ty by si mi naozaj niečo... Teda rezeň so šalátom!“

„Rezeň! A ešte so šalátom!! Veď to je hotová samovražda! Čo by na to tvoj žlčníček, pampúšik, skús ešte raz...“  

„Hranolky s vyprážaným syrom?“

„Ani nápad!  Toľko karcinogénov, veď by som si ťa zabila! Niečo zdravšie, zlatko.“

„Myslíš dusenú rybu vo vlastnej šťave so zemiakovou kašou?“

„Poklad môj, veľmi rada by som ti vyhovela, ale vieš ty vôbec, ako smrdí byt po dusenej rybe? Veď si načisto pokazíme idylu večera.“

„Počúvaj, drahá  a chceš ty vôbec variť? Naozaj by si to zvládla?“

„Čo tým chceš povedať? Snáď to, že pochybuješ o mojich kuchárskych schopnostiach?“

„Vieš, ja len preto, že si zatiaľ ešte nič nenavarila...“

„ Ja že som ešte nikdy nič nenavarila?“

„Teda, chcel som povedať, že si ešte nič nenavarila také, čo by sa dalo zjesť.“

„Mám tomu rozumieť tak, že sa sťažuješ, že sa o teba dobre nestarám? Že ti nevarím, neperiem, nežehlím?“

„No, navarila si síce, ale buď ti to prihorelo, alebo si to presolila, perieš mi tiež, ale raz mám všetko ružové, inokedy modré, aj žehliť mi žehlíš, ale vieš predsa sama, že si mi polovicu vecí popálila a poriadok tiež nemáme ktovieaký...“

„Tak toto som si od teba nezaslúžila. A ty si myslíš, že ty si nejaká výhra? Kto sa minule porezal pri otváraní mizernej konzervy? Há?“

„Keby si mi bola navarila, nemuselo sa mi to stať!“

„Ty by si sa bol porezal aj keby si sa bol len pozeral, veď máš obidve ruky ľavé!“

„No tak toto... toto si zasa nezaslúžim ja, ja, živiteľ rodiny, ktorý si ide ruky po lakte zodrať, aby si mala všetko po čom ti tvoja fintivá duša zapiští.“

„A čo tie vŕzgajúce dvere, rozbité okno, vypadávajúca kľučka a kvapkajúce kohútiky, chceš povedať, že ty si nejaký majster? Babrák si, nič inšie!“

„Ešte raz to povedz a uvidíš...ty ...ty....ty...slepačí mozog!“

„A zopakujem to, niktoš si, dobre mi moja mama hovorila, aby...“

„Ty jedna hlúpa hus...  Ešte niečo povedz a nezdržím sa !“

„Len sa opováž, ty kretén, pozri, čo mám!“

„Polož ten valček, ty hlupaňa, aj tak nevieš, na čo je, lebo pozri, ak ťa tou stoličkou ovalím...“

„Áááúúúú! Pozor, luster, ty idiot, už je po ňom... Moja hlava…Nič nevidím! Je tu tma ako v rohu… Zapáľ sviečky!“

„A je to.“

„No, vidíš, drahý, konečne máme večeru pri sviečkach. Aké romantické! Miláčik, vieš, musím sa ti k niečomu priznať. Mám na niečo chuť, ale jedlo to nie je.“

„A vieš, že aj ja, pampúšik? Poď ku mne, ťu, ťu, ťu,,,“

NEVEDOMOST HRIECHU ...
 

V našom činžiaku si nažívame ako jedna veľká rodina. Naproti mne býva svetoznámy archeológ, ktorý je naviac vášnivým zberateľom starožitností a hlavne vzácnych, drahocenných obrazov. Má ich už úctyhodnú zbierku, počínajúc Picassom a končiac až niekde pri Leonardovi da Vincim. Pokojne môže konkurovať Pradu, Louvru, či Leningradskej ermitáži. Obsah jeho bytu má nevyčísliteľnú hodnotu, a keďže je neustále niekde na cestách, postaral sa o to, aby sa nestalo, že raz sa vráti medzi holé steny. Som policajt na dôchodku, celý život som naháňal zločincov a veru, len máloktorý mi unikol. Je len pochopiteľné, že sa na mňa pán doktor prírodných vied obrátil o pomoc a spoluprácu.

„Viete, v budúcnosti sa chcem presťahovať do bezpečnejšieho bývania, ale zatiaľ by som vás poprosil, či by ste mi nedozreli na tieto moje poklady. Byt je chránený štyrmi bezpečnostnými zámkami, z toho dva musia mať špeciálne kódy. Tie budete vedieť okrem mňa len vy. Použijete ich len v prípade požiaru, alebo keď to bude inak nevyhnutné. Plne vám dôverujem, pán nadstrážmajster.“

Za slušnú províziu som strážil ako rotweiler, vedel som o každej myške, ktorá prebehla po našej chodbe. Stačil šramot a bol som prilepený na dverách s revolverom v ruke. Nuž, čo vám poviem, bol som jednička, zlodeji nemali šancu.

Jedného dňa mi zavolal môj klient, že sa bude sťahovať, nech som zajtra pripravený a nevzďaľujem sa z domu.

Ešte neodbilo sedem a sťahovák už stál pred vchodom. Vyskočilo z neho šesť mužov v modročervených montérkach a prvý z nich slušne zaklopal susedovi na dvere:

„Šéfe, sme tu!“ Keď ani po opakovanej výzve nik neotváral, dali sa otvárať zámku sami. Vtedy som už mal navlečené gate a vykukol som von.

„Treba vám pomôcť, však? Momentíček, hneď to bude…“ Odišiel som do sekretára zobrať záznamy o kódoch. Medzitým boli už dva bezpečnostné zámky otvorené.

„A čože, pán doktor sa oneskoril?“ spýtal som sa podávajúc im tajné kódy.

„Príde neskôr,“ lakonicky prehodil najstarší.

„Môžem vám s niečim pomôcť?“ ponúkol som sa.

„Nie, netreba, pozrite sa, zámky sú už otvorené.“ Nato všetci vstúpili do bytu.

Práca im šla od ruky. Do nachystaných škatúľ vzorne ukladali susedove drahokamy a balili ich do papiera. Bolo vidno, že to bola firma skutočne na úrovni a vo veci sa vyznali, pracovali v rukaviciach, aby také vzácne diela nebodaj neznečistili. Videl som, že som tam zbytočný, tak som sa pobral aspoň po fľašku výborného vínka, reku na osvieženie. Rukáv si odtrhnúť nedali. Vypili ju do poslednej kvapky, ale sa ospravedlňovali, že sa ponáhľajú, lebo musia vybaviť ešte štyroch zákazníkov. Skontroloval som ich prácu a keď som sa ubezpečil, že byt je úplne prázdny, podpísal som im stazku. Slušne zložili čiapky na pozdrav a porúčali sa.

Nestačil som zamknúť susedov byt, keď mi zazvonil telefón. Volal pán doktor prírodných viet:

„Pán nadstrážmajster? Akcia začína. Buďte pripravený, o pätnásť minút sme pred domom aj so sťahovákom…“

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 28. 12. 2006.