Emília Molčániová: Nedorozumenie / Pomsta / Veľmi úzka spolupráca

Rubrika: Literatura – Povídky

NEDOROZUMENIE

Práve som vychádzal z cukrárne, keď som uvidel pri aute mladú policajtku, ako vypisuje pokutu. Pristúpil som k nej, reku, stratím slovo a možno ju presvedčím.
„Pekný deň, pani nadstrážmajsterka, máme pekné počasie, však?“
„Komu aký,“ ďalej sústredene vypisovala pokutový blok.
„Taká pekná dáma a taká nahnevaná, nože sa trochu usmejte,“ pokúšal som sa jej opraviť náladu.
„Darmo vtipkujete, bude to 500 korún za nesprávne parkovanie,“ snažila sa zachovať profesionálnu vážnosť.
„Ale, no tak, počul som, že policajtky sú milšie, ako ich mužskí kolegovia a ešte žena s takými krásnymi nohami,“ nedal som sa.
„Však vás ten humor prejde, keď si dôkladne poprezerám vozidlo,“ prísne na mňa zazrela ponad tmavé okuliare. „Áno, ojazdené pneumatiky, to je ďalších 500 korún...“
„Ale, no tak, vyzeráte taká jemná a ste taká prísna,“ ďalej som ju spracovával.
„Nuž, keď neviete, ako sa máte s verejným činiteľom rozprávať, naparím vám 500 za nečitateľnú ešpézetku,“ vytiahla opäť tromf.
„Čo by ste povedala, keby som vás pozval na pohárik?“ skúsil som inak.
„Takže, naviac pokus o podplácanie verejného činiteľa!. A ako vidím, budeme mať do činenia aj s alkoholom. Nože, fúknite do balónika... Prepánajána! A to si trúfate sadnúť za volant?“
„Ale, madam, viete, že vám vôbec nepristane taká neprístupná tvár? Tie perfektné črty by chceli nežný úsmev, mimochodom, nemáte večer voľno?“ pokúsil som sa naposledy odvrátiť katastrofu.
„Už mám toho dosť! Pán vodič, zaplatíte 1500 korún pokuty a prosím si váš vodičský preukaz.!“
„Ja? Ja vodičský preukaz nemám.“
„Tak to je vrchol, ako to, že ho nemáte?“
„Nepotrebujem ho, lebo nie som šofér. Chcel som sa s vami iba porozprávať…“ 
POMSTA

Až sa mi z kečky parilo, tak tuho som rozmýšľal, kde som toho chlapa videl. Áno, parilo, bodaj by aj nie, veď som sedel v saune. Prisadol si ku mne na pričňu len tak, ako ho Boh stvoril. Hoci počítač v mojej hlave pracoval na plné obrátky, výsledok stále znel: bez výsledku. Chcel som to pustiť z hlavy a oddať sa driemaniu, no tvár môjho holého suseda jasne naznačovala, že ma spoznal a v očiach mal záblesk strachu. Po chvíli sa zodvihol a vyšiel von. Vo dverách sa ešte obzrel, či ho nenasledujem. Nedalo mi to a len preto, že mám rád vo všetkom jasno, šiel som za ním. No na chodbe sa mihol už len jeho tieň, keď napochytro zhrabol veci do tašky a treťou kozmickou opúšťal priestory sauny.
Len vtedy ma to začalo zaujímať. Skočil som do nohavíc a ani nie po minúte som mu bol v pätách. Chytil prvú prichádzajúcu električku, no ja som ju stihol tiež, hoci v poslednej sekunde. On stál vpredu tesne pri vodičovi, ja vzadu a tak sme chvíľu na seba hľadeli. Mal som dojem, že sa trasie, žeby od strachu? Ale prečo? Čo je to za indivíduum…? Ach, áno, vtedy mi zaplo, už viem, to je… Spomenul som si na onen večer, keď som prišiel neočakávane zo služobky a moju drahú som nachytal s ním in flagranti v najlepšom. Podarilo sa mu ujsť len vďaka tomu, že sme bývali na prízemí. Aj vtedy sa určite takto triasol. Takže, mám to! To je ten, čo mi chodil za ženou.
Vypadol z električky ako najrýchlejšie vedel a chcel sa stratiť v dave. Ale márna bola jeho snaha. Mne, trénovanému športovcovi, síce už ušlo zopár favoritov, ale nezdalo sa, že by on bol jedným z nich. Utekal, čo mu sily stačili a podchvíľou sa obzeral. Chvíľu som mu dal náskok a zanedlho som mu už dýchal na krk. Prebehol križovatku na červenú a len-len že na to nedoplatil. Ja som pokojne vyčkal zeleného panáčika a o malú chvíľu som ho dobehol. Na moste sa potkol a rozpleštil sa celý, aký bol dlhý. Sadol som si na neďalekú lavičku a robil som sa, že chytám dych, ale bol som čerstvý ako rybička, štvrtku by som pokojne zabehol v osobnom rekorde. Keď omdlieval únavou, urobil som sa, že si zaväzujem na topánke šnúrku. Hral som sa s ním, ako mačka s myšou. Po pol hodine behu bol zrelý na infarkt, hrozilo, že vypustí dušu, kým ja som sa akurát najlepšie rozcvičil. Ale bol som solidárny a tak som to skončil. Zozadu som ho chytil za krk a on sa mi zosypal rovno k nohám:
„Preboha, zľutujte sa, už nikdy sa k vašej žene nepriblížim…“ a prosebne zopäl ruky. No, dajsamisvete, náš donchuan má v gatiach. Postavil som ho na nohy a čo najpokojnejším hlasom som mu povedal:
„Žiadne také, kamoško, len sa priblíž a nechaj si ju. Myslím, že to bude pre teba najväčšia pomsta, ak si budeš musieť aj ty zopár rokov užívať jej maniere…“ 
VEĽMI ÚZKA SPOLUPRÁCA

„Kde je ten darebák?“ kričala Justínka už vo dverách riaditeľovej pracovne.
„Koho máš na mysli, drahá?“ spýtal sa riaditeľ rozčúlenej manželky svojho námestníka.
„No, koho asi? Toho môjho starého Casanovu, keď ho chytím, vyšklbem mu i tých pár vlasov, čo mu ešte ostali,“ vyhrážala sa celá červená. „Veď sa len pozri, čo som mu našla v saku. A podotýkam, že moje to nie je.“ Vytiahla z kabelky čipkované nohavičky.
„Sú zvodné,“ prehodil riaditeľ. „Možno ich našiel len tak voľne ležať niekde…“
„Ešte ty ma dopaľuj. Viem, že ma podvádza, donchuan jeden… a kde vlastne je?“ obzerala sa po miestnosti.
„Teraz má veľmi dôležitú poradu, nie je možné ho vyrušovať.“
„Nepokúšaj sa ho kryť, viem, že vy chlapi ste všetci rovnakí, vtrhnem tam, hoci by tam bol aj sám Bill Gates…“ a pohla sa k dverám zasadačky.
No riaditeľ jej zahatal cestu vlastným telom:
„Ak chceš, ja to s ním vybavím, daj mi ich, pokúsim sa mu prehovoriť do duše.“
„Dobre teda, tu máš, spolieham sa na teba.“ Podala mu tangáče a on si ich vopchal do vrecka. Pre zaneprázdnenosť riaditeľ na sľub zabudol.
Riaditeľova manželka večer dávala do poriadku nohavice svojho manžela a z vrecka jej vypadlo čosi čipkované. Celá nahnevaná beží za svojim drahým a kričí:
„Ty, počúvaj, ale naskutku prestaň už s tými blbovinkami. Dva dni hľadám svoje nohavičky a ty si ich ako fetišista schovávaš po vreckách…“

Ilustrace exkluzivně pro Pozitivní noviny © Iva Pospíšilová, www.bitmapsisters.com

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 29. 04. 2007.

Pozitivní noviny jsou neziskové internetové médium, které v letech 2004–2012 připravovala ve svém volném čase skupina nadšenců pod vedením Pavla Loužeckého. Všichni autoři a dopisovatelé do Pozitivních novin přispívali bezplatně, ze své vlastní svobodné vůle. Ačkoli od roku 2012 nové články nevychází, Pozitivní noviny i nadále fungují jako skutečná oáza pohody a optimismu na síti pro všechny čtenáře, kteří potřebují pravidelný zdroj k čerpání životní energie, inspirace, nápadů, zábavy, moudrých myšlenek a informací všeho druhu.