Môj dom, môj hrad

Milý zlodej,

keďže sme odišli na dovolenku a naisto vieme, že sa u nás zastavíš, nechávame ti tento list, prilepený na dverách, aby si si ho všimol skôr, než vkročíš do bytu. Aj ty si len človek a zaslúžiš si z našej strany ohľaduplnosť.

Keď budeš otvárať vchodové dvere, daj pozor, aby ti pri páčení zámky nevyskočila pružina. Vo vedľajšom vchode sa to stalo Jožovi Kuracinovi a odvtedy nevidí na pravé oko. Ak by si predsa len dvere otvoril, buď maximálne opatrný, lebo nad dverami z vnútornej strany je 50kilové závažie, ktoré reaguje na fotobunku a jeho úder zatiaľ ešte nikto neprežil. Ak sa nejakým zázrakom ocitneš v kuchyni, naľavo je chladnička a ostalo tam desať fliaš plzenského. Ale pozor! Dvere chladničky sú pod prúdom a neradi by sme boli, aby sme mali na svedomí ožobráčeného jedinca po zásahu 230 voltami. Tak isto sa náš syn pohral aj s ostatnými kľučkami v celom byte. Silnoprúd, to je jeho najmilšia záľuba. Nuž, vieš, deti sú deti, musia sa s niečím zabávať… Ak sa predsa len dostaneš do obývačky, napravo od sedačky je skrinka a tam máme uložené vkladné knižky. Manželka práve dedila, a tak je ich obsah nanajvýš zaujímavý. Ale, asi ťa sklameme. Náš druhý syn študuje na vysokej škole chemickej a nedal si povedať, aby nevyskúšal novú technológiu zabezpečenia osobného majetku. Ak budeš chcieť vytiahnuť knižky z obalu, obleje ťa tekutina červenej farby, ktorá sa nedá zmyť, a tak budeš chodiť do konca života poznačený. Z bytu si môžeš odniesť čo len chceš, len ťa prosíme, nechaj nám nášho miláčika. Náš trojmetrový drobček je jedinečný druh žijúci na našej planéte a je živiteľom našej rodiny. Každý deň vyprodukuje tento exemplárny kus niekoľko miligramov najprudšieho jedu, ktorý sa platí zlatom. Iste uznáš, že aj my potrebujeme z niečoho žiť, takže naša prosba je opodstatnená. Kde má štrkáč hniezdo, ti neprezradíme, iste na to prídeš aj sám a dúfame, že dosť zavčasu.

Na záver ťa upozorňujeme, že kópiu tohto listu máme odloženú v trezore, a tak v prípade ujmy na zdraví máme doklad o výstrahe, a teda reklamácie na priebeh tvojej akcie neprijímame. Želáme ti veľa úspechov v podnikaní.

Šošovičkovci

Najvyššia šarža

„Všetci čakáte na telefonovanie?“
„Áno. Postavte sa pekne do radu.“
„Ten druhý automat je pokazený?“
„Je hluchý.“
„Muž vnútri už dlho telefonuje?“
„Asi pol hodiny, ale vidíte, je z jednotky rýchleho nasadenia, musíme byť trpezliví. Určite telefonuje v dôležitej veci so svojim nadriadeným.“
„Ale, veď nič nevraví…“
„No, to je pravda, zatiaľ povedal iba dve slová, áno a rozumiem. Aj to však nasvedčuje tomu, že počúva šéfa a že asi dostáva pokyny.“
„Takému by mali dať služobný telefón, čo má čo zdržiavať verejnosť, veď už je dnu takmer trištvrte hodiny.“
„Pane, ako to tak môžete vravieť, čo keď práve rieši problém s vysokou šaržou a ide o najvyššie záujmy? Viete vy, koľko je u nás kadejakých živlov, zločincov a kriminálnikov?“
„Dobre, ale prečo nič nevraví?“
„Už som vám predsa povedal, že dobrý podriadený vie počúvať. Čo keď práve teraz je tá chvíľa, o ktorej sa bude písať v novinách, že došlo k zmareniu sabotáže, alebo zločinu veľkého kalibru? No, vidíte, práve prikyvuje a súhlasí…a vraj nič nevraví. Aha, už vychádza.“
„No, načase. Čo ste tam, prosím vás, tak dlho robili?“
„Akože, čo? Telefonoval som so svojou manželkou…“

Niekto to rád pripálené

Bol čas obeda, a tak som hľadal v tomto neznámom meste nejaké zariadenie, kde by bolo možné ukojiť moje živočíšne pudy. V bruchu mi už poriadne škvŕkalo, keď som zbadal nápis, ktorý mi však vôbec nič nehovoril, nakoľko som neovládal miestny dorozumievací jazyk. Jednému slovu medzinárodného významu, ktorý bol súčasťou dlhšieho názvu, som našťastie porozumel: restauration. Vstúpil som dnu a pohľadal voľné miesto. Čašníci, teda, aby som bol presný, čašníčky, sa síce objavili sem-tam na scéne, ale trvalo im to poriadne dlho, než ma zaregistrovali. Nato mi jedna z nich spoza tretieho radu hodila jedálny lístok, ktorý som vďaka svojim basketbalistickým vlohám v letku chytil, ale ako som videl, nie každému sa to podarilo. Vskutku originálny spôsob komunikácie s hosťami. Ešte aj to, že mi ďalšia z nich v zuboch priniesla príbor zabalený v servítke mi nepripadalo až také nenormálne, pretože som videl, že má namaľované nechty a musela nimi mávať vo vzduchu, aby jej rýchlejšie oschli. Nuž, iný kraj, iný mrav. A napokon, čo ak išlo o šikovný reklamný ťah? Nikomu z hostí sa to nezdalo čudné, každý sa tváril normálne, nuž som čušal aj ja. Čakal som nie pol, ale hodinu a keď som už doslova umieral od hladu i smädu, kývol som na personál s otázkou, čo je s mojim jedlom. Za sebou som začul hlas:
„Musíš počkať, obed ešte nie je hotový, kolegyne sa celý deň nezastavili, jedna bola na trvalej, druhá na pedikúre, tretia v poradni a ďalšia v práčovni a po nákupoch… a ty čo? Len si prídeš na hotové…“
Nuž, čo, aspoň si zatiaľ zapálim. Vytiahol som cigaretu, ale nestihol som škrtnúť zapaľovačom, akási ruka mi plesla po ruke so slovami:
„Fajčiť pôjdeš von, môj drahý, kto to má dýchať?“
Konečne som sa dočkal. Servírka v natáčkach mi priniesla objednané menu. Chvíľu čakala, než som začal jesť a keď videla moje reakcie nad nedochutenými zemiakmi a prihoreným mäsom, oborila sa na mňa:
„No, čo ohŕňaš nos, jedz, čo máme!“
Tak, to som už vážne nevedel, čo si mám o tom všetkom myslieť, ale, že som bol hladný, zjedol som to. Čo zjedol, doslova som vylízal tanier. Potom prišla káva a za tým dezert. Káva studená ako psí čumák, koláč pripálený. Už som nevydržal a protestoval. Oslovená však reagovala úplne pokojne:
„To sú naše špeciality…“
Keď som zaplatil a pobral som sa ku dverám, schytila ma ruka s namaľovanými nechtami a prísne povedala:
„Kamže, kam, holúbok, poď si pekne po sebe odpratať zo stola a umyť riad!“ a ťahala ma do vedľajšej miestnosti. Vtedy mi došlo, prečo vychádzajú odtiaľto muži s vyhrnutými rukávmi. Neprotestoval som, pochopil som, že by to bolo márne. Pri východe ma oslovila korpulentná dáma v rokoch s výživnou maskou a plátkami uhoriek na tvári:
„Tak, ako ste ráčili byť spokojní s našimi službami?“
Keď videla, že som bez komentára prevrátil oči, spýtala sa:
„Niečo snáď nebolo v poriadku?“
Už som sa nezdržal a zlostný vychrlil:
„Niečo? Všetko! Teda, nič nebolo v poriadku!“
Nechápavo na mňa pozrela a smutne poznamenala:
„Snažili sme sa, ako sme najviac vedeli. Viete, takých zariadení nie je u nás veľa, chceme vyjsť v ústrety všetkým mužom. Chodia ku nám z ďaleka, najmä tí, ktorí už nemôžu zažiť ten báječný pocit domova..“
Vtedy mi začalo dochádzať. Spýtal som sa:
„Prosím vás, mohli by ste mi preložiť z domorodej reči do angličtiny názov vášho podniku?“
„Samozrejme. „Cíťte sa tu ako doma. Reštaurácia pre pánov…“