Emília Molčániová: MHD – to je ono | Problém bude inde | Pôžička

Rubrika: Literatura – Zábava

MHD – to je ono

Pokazilo sa mi auto. Toho som sa najviac obávala, pretože som bez neho neurobila po meste ani krok. Hrozila som sa cestovania mestskou hromadnou dopravou. Stačilo mi počúvať tie chýry, ktoré kolovali ako postrach verejnosti. A teraz je to tu. Musím zakúsiť nepohodu, utrpenie, možno aj boj o holý život. Celú noc som nedokázala od strachu ani zaspať a lúčila som sa so životom.

Pred dvadsiatimi rokmi ma seklo v krížoch a odvtedy chodím zohnutá takmer do pravého uhla. Prešla som stovkami rúk našich i zahraničných odborníkov, kadejakých šarlatánov a nič. Už som si veru aj zvykla na to, že sa ma každú chvíľu niekto spytoval: „Čo ste stratili, teta? Pomôžeme vám to hľadať.“ Alebo, že ma sestrička v čakárni okríkla, či sa nehanbím zízať cez kľúčovú dierku. Nuž sa nečudujte, že som sa ja, úbohá, cesty preplneným autobusom právom obávala.

Stála som v ňom a držala som sa ako kliešť, spredu i zozadu bol na mne prilepený cestujúci. Ľavé kurie oko mi omínala čiasi mokasína a zozadu mi na krk dýchal nejaký astmatik. Ani pri erotickom zážitku nemajú k sebe ľudia bližšie ako tu. Autobus bol taký plný, že hádam aj vodič stál. Pre nedostatok miesta trčala z okienka jednému ruka, inému hlava, tretí bol pricviknutý vo dverách a jednou nohou kráčal po ulici. Ja som mala však šťastie, dokonca som sa držala, a to sa ujde málokomu. Zrazu šofér prudko zabrzdil. Vzápätí som sa ocitla na zemi a na mne najmenej polovica cestujúcich. Keď sa autobus opäť pohol a všetkých myklo na opačnú stranu, oblial ma blažený pocit. Zistila som, že teraz som rovnejšia ako niekedy v osemnástich. Nechcela som tomu uveriť.

Ďalšie zázračné vyliečenie som zažila krátko potom. S nahnisaným nechtom na nohe som sa vybrala do chirurgickej ambulancie, aby ma zbavili tej hroznej bolesti. Ale ešte som nestihla ani nastúpiť do električky a už som žiadneho chirurga nepotrebovala. Akýsi lyžiar mi v tlačenici tak šikovne pricapil lyžiarkou nohu, že bolo zaraz po probléme. A to nerátam, koľko som ušetrila za návštevu ambulancie, umŕtvujúcu injekciu a za lieky.

Ale, nielen vyzdravieť, aj upevňovať zdravie mi doprava pomáha. Najmä vtedy, keď z jednotlivých zastávok odchádza autobus o 2-3 minúty skôr. Dobiehanie je predsa pohybom na čerstvom vzduchu a tréningom proti obezite. Poniektorí z nás nemajú na drahé fitnescentrá a dovolím si tvrdiť, že toto je plnohodnotná náhrada. Veď klopenie zákrut, balans a boj v tlačenici má veľmi blízko k strečingu.

Dokonca si myslím, že súčasná MHD veľmi výrazne vplýva aj na zlepšovanie medziľudských vzťahov. Uvediem príklad. Deň pred výplatou som sa pohádala s mužom, lebo sme sa nevedeli zhodnúť na tom, čo si za ňu kúpime. Ale keď mi ju na druhý deň celú aj s kabelkou ukradli, zrazu bolo po probléme. Opäť tá zlatá doprava mi ho vyriešila.

V servise mi s poľutovaním oznámili, že auto potrebuje generálku a bude hotové najskôr o mesiac. Automechanik čakal, že na neho vyskočím a začnem nadávať na pomalé služby. Možno mi neuveríte, ale ja som sa dokonca potešila. A keby tak vedel, že plánujem nechať auto v servise nadobro! Teraz ľutujem, že sa mi nepokazilo skôr, veď o čo som doteraz za tie roky prišla! Kolegovia cestujúci, mám pre vás dobrú správu: Počula som, že minister dopravy chce vo svojom rezorte robiť ďalšie reštrikcie. Pán minister, do toho! Veď sieťky na batožinu nad oknami bývajú ešte stále prázdne a Slováci sú veselá kopa, všetko dokážu tolerovať. Takže nás čakajú ešte podivuhodnejšie dobrodružstvá!

Problém bude inde

Neviem, čo sa stalo, ale jedného krásneho dňa som si uvedomila, že si ma muži prestali všímať. Nevravím, že by som stála o kurizovanie a podobné slaboduché praktiky na balenie nežného pohlavia, ale stačil iba náznak úsmevu, jemná inteligentná narážka, aby som pochopila, že som ešte v kurze. To poteší asi každú ženu. Ale nič z toho. Ani narážky, ani úsmevy, dokonca ani pohľad, zrazu som bola pre mužov vzduch. Ale to predsa nejde, musím niečo urobiť a zvrátiť súčasnú krízu!

Nič sa nedá robiť, moja drahá, povedala som si, kúpiš si poriadne šminky a oblepíš sa kvalitným make-upom. Navštíviš kaderníka, nahodíš nový image, a to by bol v tom čert, aby si ťa nevšimli. Tak som aj urobila. Ale s poľutovaním som zistila, že vynaložené investície nepriniesli očakávané dividendy. Bola som pre mužov opäť iba vzduch, čo vzduch, priam vzduchoprázdno, vákuum.

Predplatila som si posilňovňu, najala súkromného trénera a makala. Po pol roku som mala svaly ako Schwarzeneger, bicepsy, tricepsy, ba aj kvadricepsy, ale nespozorovala som veru v mojom probléme žiadnu zmenu. Takže, moja zlatá, povedala som si, toto asi nebude tá správna cesta.

Začala som si všímať mladé kočky. V čom sa líšia odo mňa? Chodia s holými pupkami… No nemyslím si, že by to bolo pre mňa to najvhodnejšie. Všetky držia v ruke mobil a neustále telefonujú. Myslím si, že to by nemal byť až taký veľký problém. Ale, ešte som si všimla, že tie najsuverénnejšie majú čosi v ušiach, sú akoby mimo a počúvajú hudbu z CD-prehrávača alebo z mobilu. Áno, tak toto rozhodne skúsim. Práve sa mi triafala mimoriadna kúpa špičkového wolkmena a dokonca za polovičnú cenu. Bolo to síce pod rukou, ale brala som to. Za výsledok mi to predsa stojí. Kráčam si po korze so slúchadlami v ušiach, v ruke prehrávač, keď tu ma zrazu zastaví neznámy muž. Povedala som si: konečne je to tu! Moja metóda účinkuje a ešte ako rýchlo! Teplo pri srdci ma ešte stále hrialo, keď sa ma neznámy spýtal:

„Pani, odkiaľ máte ten aparát?“

„Páči sa vám? Kúpila som si ho iba pred hodinou od jedného pouličného predavača. Môžem vám taký tiež zohnať.“

„Netreba. Toto je totiž môj, pred chvíľou mi ho ukradli a vy mi ho teraz pekne dáte, alebo pôjdete so mnou na políciu.“

„Tak to teda v žiadnom prípade, poctivo som si ho zaplatila!“

No aj napriek zdráhaniu som sa ocitla na polícii. Cítila som sa ako zločinec a pritom… ja som iba chcela…
„Takže, vy tvrdíte, že ste prehrávač neukradla, ale kúpila? A môžete nám povedať od koho?“

Takto ma vypočúvali a zistilo sa, že som vlastne pomohla prísť na stopu dlho hľadanej organizovanej bande zlodejov a priekupníkov.

„Dobre, dáme to všetko do zápisu. Meno?“

„Adela Šošovičková.“

„Narodená…“

Vtedy a vtedy… A pomaly mi začalo svitať. Panebože, veď ja už mám… naozaj, bohužiaľ, je to tak, čísla nepustia. Konečne som prišla na to, prečo si ma muži nevšímajú. Skrátka, som stará…

Pôžička

„Potrebovala by som si požičať tisíc korún.“
„Dobre. Počkajte, prosím, hneď vám pripravím zmluvu. Na aký čas to bude?“
„Tri týždne.“
„Aký druh úveru by ste si želali?“
„Hypotekárny.“
„Hypotekárny? Na takú malú sumu? Nechceli by ste radšej spotrebný?“
„Nie, trvám na hypotekárnom.“
„Čo bude jej predmetom?“
„Môj byt.“
„V poriadku. Meno?“
„Rebeka Krhličková, Ružová 37.“
„Ale u nás máme takú prax, že pokým nesplatíte úver, byt je náš. Dáte nám kľúče a počas tých troch týždňov vám vlastne patriť nebude. Bude našim objektom a pravidelne sem bude chodiť náš cébeeskár kvôli kontrole. Rozumiete?“
„Viem o tom, a preto som sa obrátila na vás.“
„Počas doby trvania úveru budete v byte bývať, alebo máte náhradné bývanie?“
„Mám náhradné bývanie.“
„Dajte mi doklady, nadiktujte mi ešte adresu a tu mi to podpíšte. Len pre informáciu, každý týždeň vás vyjdú poplatky na 79 korún. Ďakujem.“
„Do videnia!“
„Helenka, vysvetli mi, prosím ťa, čo si to uzavrela za pôžičku. Tá pani podpísala hypotekárny úver na sumu tisíc korún? Vieš ty vôbec, čo je to za byt?“
„Nie, neviem, pán riaditeľ.“
„To je jeden z najluxusnejších bytov v Bratislave, jeho päť izieb je prepychovo zariadených. Predajná cena je okolo pätnásť miliónov korún. A ona si potrebovala požičať tisíc korún?“
„Hm… Tiež tomu celkom nerozumiem…“
„Servus, Rebeka! Ty vyzeráš fantasticky. A ako si krásne opálená.“
„Práve som sa vrátila z dovolenky. Bola som tri týždne na Tahiti.“
„Ale, veď si povedala, že už po tých predchádzajúcich skúsenostiach na dovolenku nepôjdeš.“
„Myslíš to, že ma zakaždým počas dovolenky vykradli?“
„Áno.“
„Tentokrát som to dobre vymyslela. Nielenže som si mohla spokojne užívať, mala som v byte dokonca profesionálneho ochrankára a stálo ma to za tri týždne iba 79 korún!“

Exkluzivní ilustrace pro Pozitivní noviny: Katarína Sojková

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 08. 04. 2012.