Snehulienka / Len treba vedieť, ako na to
Rubrika: Literatura – Povídky
| Snehulienka Kde bolo, tam bolo, kde sa podniky tunelovali a nebankové subjekty krachovali, žila jedna železná lady. Keďže okrem peňazí jej najviac záležalo na imidži, často navštevovala plastického chirurga a www bodka stránky, aby sa z nich dozvedela, či ešte stále patrí k špičke svetového modelingu. Jedného dňa ju takto, surfujúc po internete, oblial studený pot. Dozvedela sa totiž, že v ročnom dolárovom príjme ju tromfla istá Snehulienka. Žlč jej v tej chvíli vzkypela, mejkap sa rozmazal, a ihneď si dala zavolať svojho najlepšieho bodygarda: „Vypíšeš si príkaz na služobnú cestu a moju konkurentku zlikviduješ!“ povedala. Slečna Snehulienka však bola natoľko krásna, že kráľovský osobný strážca sa do nej na prvý pohľad zamiloval, po druhom už dôverne popíjali šampanské a po treťom prežívali noc plnú rozprávkových vášní. Po štvrtom pohľade, to už bolo ráno, bodygard usúdil, že by sa mohla ešte niekedy zísť a tak jej poradil, aby zmenila agentúru, poštu i adresu svojich webových stránok, a aby ešte navyše aj komplet emigrovala. Snehulienka ho teda poslúchla a šla, čo jej konské sily jej BMW-éčka stačili. Šla, šla, až prišla k malému bungalovu. Len čo sa doň so svojimi 180-timi centimetrami výšky vtrepala, ľahla si do postele a unavená po prehýrenej noci zaspala. Bol to trvalý pobyt siedmych trpaslíkov. Hoci boli vzrastom maličkí a každý patril k inej politickej strane, žili svorne aj s najmladším Kýblikom, ktorý bol bez politickej príslušnosti. Trpaslíci sa prepadovky veľmi naľakali. Len čo sa uistili, že k nim neprišla SIS-ka, ale miska, upokojili sa. Dokonca sa s ňou dohodli, že jej za primerané protislužby poskytnú politický azyl. A tak žila Snehulienka v hlbokom lese s trpaslíkmi a každý si prišiel na svoje.  Vďaka svojej zavináčovej vášni kancelárka veľmi skoro zistila, že Snehulienka žije. Tentoraz sa naštvala, vykašľala sa na svoju ochranku a vzala spravodlivosť do vlastných rúk. U svojho plastického chirurga sa dala pre zmenu upraviť na Ježibabu /veľa roboty mu to nedalo/, v supermarkete nakúpila akciových jabĺka poďho do lesa. Snehulienka ju nespoznala a keďže tu žila so samými chlapmi, s chuťou si s ňou o všetkom možnom poklebetila, hlavne ju zaujímali najnovšie pikošky zo sveta šoubiznisu. Potom sa pri káve dala ponúknuť jablkovou štrúdľou domácej výroby a to nemala robiť. Ihneď skolabovala. Trpaslíci jej už večer zbytočne sľubovali, že sa budú umývať, aby im nesmrdeli nohy, len nech už neblbne. Keď sa však neprebrala ani po umelom dýchaní, intubácii a masáži srdca, pochovali ju do sklenenej rakvy. Chodieval tadiaľ často princ, majiteľ vychýrenej modelingovej kancelárie, a ten jej pošepol do uška, že má pre ňu lukratívnu zmluvu. Deva vyskočila na rovné nohy a po trojdňovej známosti bola svadba. Snehulienka zdedila vytunelované kráľovstvo a ak jej neprišli zahraničné dotácie z Eurofondu, vyrovnaný štátny rozpočet nezostavila možno ani dodnes... |
| Len treba vedieť, ako na to „Pán vodič, viete, akou rýchlosťou ste išli?“ spýtal sa policajt šoféra bavoráka. „No, asi som trochu povolenú hranicu prekročil…“ „Že trochu? Išli ste presne 150-kou! A povolená je tu… no, koľko? Šesťdesiatka. To vás príde náramne draho. Kam sa tak ponáhľate? Do hrobu?“ „No, ja sa musím ponáhľať, naháňajú ma vaši kolegovia, ale zdá sa, že som im zdrhol.“ . „Prosím si vaše doklady. Tak, čoho ste sa dopustili, že po vás idú?“ „Ále, mám plný kufor heroínu a oni na to prišli.“ „Nerobte si srandu. Ešte povedzte, že veziete samopal, či guľomet, nech nám je veselšie.“ „Nie, taký široký arzenál zbraní nemám. Pod prístrojovou doskou mám iba jednu ilegálne držanú devinu,“ nenútene povedal vodič. „Čože, to myslíte vážne? Ale veď vy ste zločinec ako vyšitý, chcete ešte niečo povedať, čo by som mal vedieť?“ zhrozene zareagoval príslušník. „Neviem, či je to dôležité, ale jedného vášho kolegu z tých, čo po mne išli, som zastrelil a mám ho v kufri…“ Policajt zapol vysielačku: „Tu orol, tu orol, žiadam posily na stanovisko 54, ale urýchlene. Čakám jednotku rýchleho nasadenia, situácia je nanajvýš vážna. Končím.“ Hoci vodič pokojne stál opretý o kapotu, policajt mu ihneď nasadil putá a zaujal bojové postavenie. „Ide o zbrane, vraždu a drogy,“ informoval prichádzajúcich policajt. Kukláči sa naozaj činili. Jedni po zuby ozbrojení zastavili dopravu a obkľúčili stanovisko, druhí prehľadali vozidlo odpredu dozadu, zhora nadol. Ale márne, nič nenašli. „Všetko je v najlepšom poriadku, prečo sme boli volaní?“ spýtal sa šéf zásahovky. „Vidíte, ja to tiež nechápem,“ skočil im do rozhovoru vodič. „Stále si vymýšľa a nedá si povedať. A stavte sa, že teraz ešte povie aj to, že som šiel cez dedinu stopäťdesiatkou…“ |
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 02. 01. 2007.
OSOBNOSTI POZITIVNÍCH NOVIN
 |
Vladimír Just |
 |
Helena Štáchová |
 |
Stanislav Motl |
 |
Ondřej Suchý |
 |
JUDr. Ivo Jahelka |
 |
Jitka Molavcová |
 |
Rudolf Křesťan |
 |
Ivo Šmoldas |