Emília Molčániová: Po narkóze / Papagáj

Rubrika: Literatura – Zábava

PO NARKÓZE

Dedko pomaly otvoril oči a chvíľku trvalo, kým sa prebral. Zuby mu drkotali od zimy a keď si predstavil, že má vyliezť spod deky, ešte viac ho striaslo. Ale bolo mu treba ísť na záchod a tak chtiac-nechtiac zliezol z postele. Zacítil pach formalínu a naplo ho. Vtedy pocítil bolesť brucha. Spomenul si, že ho včera priviezla sanitka a hneď ho aj operovali, lekár vravel niečo o prasknutom slepom čreve. Poobzeral sa po izbe. Miestnosť veľká ako hala a všade plno pacientov, všetci poprikrývaní bielymi plachtami. „Ej, ale ich je tu.“ Skúsil jedného z nich potriasť a spýtať sa, kde je záchod. Ale ten sa ani nepohol. „Tiež je chudák premrznutý, veď ani sa nečudujem, má na sebe len posteľnú plachtu, kto to kedy videl, aby chorého človeka, často s horúčkami takto slabo... Ale prečo im aspoň hlavy neodokryjú, veď sa tí chudáci do jedného podusia.“ Odokryl telo a spod plachty sa na neho pozerali vyvalené oči. „No, čo pozeráš, chcem len vedieť, kde je WC. Čo si nemý? Prepánajána, nie, veď ten je nebohý. Sestrička! Hej, sestra, tu jeden zomrel! Haló!... Áno, je úplne studený, skúsim zobudiť druhého a poradíme sa, čo robiť.“ Pomykal jeho suseda a ten tak isto, tretí tiež... „ Už tomu rozumiem, ja som v márnici! Dočerta, asi som zomrel, ale veď ja žijem, viem to iste, ale či si oni nemyslia, že som mŕtvy a zavreli ma sem. No to som teda dopadol.“ Pobral sa do ďalšej miestnosti a tam nad jedným stolom štyria v zelenom poobliekaní, zakrvavení, voľačo robia. Jeden práve vyťahoval akúsi žilu či kus čreva… „Dedko, sem nemôžete, vráťte sa do postele!“ zakričal na neho ale dedko už medzitým zobral nohy na plecia.
„Čoho som sa to ja dožil, oni si myslia, že som mŕtvy a nebodaj ma budú ako toho chudáka rezať za živa,“ nariekal. „Všade naokolo samá mŕtvola, ani sa nemám s kým porozprávať, treba mi na záchod a som aj smädný. Veď či to takto môžu s človekom...
Na chodbe klopkali topánky a zvuk sa neustále približoval, dedko bol ihneď v strehu: „To už určite idú sem.“
„Dobré ráno, pán Horváth! Ako sme sa vyspali? Nesiem vám raňajky, prepáčte, že tak neskoro, ale najprv som musela obslúžiť prvú triedu...“
„Tak vy o mne viete, že som živý? Nehráte to na mňa a potom šup so mnou pod nôž?“
„O čom to hovoríte? Veď vy ste bol operovaný včera a úspešne, pán doktor hovoril, že ste sa mu mimoriadne vydaril.“
„Prečo potom ležím medzi mŕtvolami?“
„To sú len náhradné priestory, na chirurgii je málo miesta.“
„Uf, to mi odľahlo, ale aj tak tomu nerozumiem, prečo práve ja?“
„Veď ste to tak sám chcel, druhá trieda je druhá trieda.“
„Čo to tu stále vravíte o druhej triede, ja vám nerozumiem.“ Dedko sa hltavo napil zo šálky.
„No druhá trieda operácie. To je štandard, sem patrí operácia na vrátnici, narkóza úderom kladiva do hlavy, prevádza ju mladý chirurg so starými nástrojmi a umiestnenie lôžka podľa momentálnych možností. Strava je polpenzia. Ako som vám už povedala, na chirurgii nebolo miesto, tak ste tu, na patológii. Vášho predchodcu už pochovali, takže sa uvolnilo miesto.“
„A prvá trieda?“
„Operáciu prvej triedy, takzvaný nadštandard, prevádzame na operačke, narkóza je injekčná, robí ju starý chirurg s novými nástrojmi a po operácii ležíte na chirurgii s plnou penziou.“
„Ale veď toto je pod dôstojnosť človeka...“
„Nuž, nemocnica sa tiež musí správať trhovo a tak sme polovicu oddelenia prenajali na rekreačné účely. Nakoniec, operačný tím vás veľmi chválil, že ste si dokonca sám asistoval počas operačného zákroku. Viete, že sme tým ušetrili jednu pracovnú silu, inštrumentárku?“
„Ja som to takto nechcel!“
„Ale, chcel, pán Horváth, predsa ste nám to povedali, keď sme vám dali možnosť výberu.“
„Nepamätám si, kedy?“
„Tesne po údere kladivom.." 
PAPAGÁJ

Vošiel som do predajne, aby som si kúpil papagája. V poslednom čase na mňa doľahla clivota, chcel som mať nejakého spoločníka. Keď mi predavačka ukázala tovar, stále mi to nič nehovorilo.
„Viete, ja chcem niečo ako priateľa, druha, ktorý mi nahradí ľudskú bytosť.“
„Máme tu niečo pre vysokonáročných zákazníkov, samozrejme, musím vás upozorniť, že cenová relácia stúpa patrične s kvalitou exemplárov.“
Pristúpila ku klietkam a ukázala prstom na prvého:
„Tento, napríklad, hovorí aktívne tromi svetovými jazykmi, naviac pasívne ovláda ešte ďalšie dva. Ten, vedľa neho v niekoľkých jazykoch simultánne prekladá, ale jeho koníčkom je hlavne esperanto a posunková reč.“
„A ten vedľa nich, čo je zač?“
„Toho nám vrátil majiteľ, lebo sa s ním nezhodol v otázkach trestného práva.“
„On ovláda právo?“
„Nielenže ovláda, komunikuje s klientmi a fundovane poskytuje právne rady.“
„Ale to je neuveriteľné, veď on môže robiť právneho poradcu!“
„Áno, u niektorých majiteľov túto činnosť aj vykonával, až kým ho pre nezhody v právnych otázkach posledný majiteľ nevrátil.“
„Koľko stojí?“
„Asi vás sklamem, ale skoro 100 000. Viete, darmo, je to kvalita.“
Rýchlo som si prerátal, že ak mu otvorím právnickú poradňu, za pár mesiacov sa mi táto investícia vráti. Preto som povedal:
„Dobre, môžete mi ho zabaliť.“
Zariadil som mu vkusnú pracovňu, vybavil formality, nad dvere dal nápis a začal som mu nadháňať klientov. Keď sa zákazník usadil do kresla, papagáj natiahol stopky, klient predložil svoj problém a mala za tým nasledovať právna rada. Ale papagáj mlčal. Takto to išlo stále a nevedel som prísť na to, v čom je problém. Preto som ho odniesol do obchodu s tým, že tovar je ešte v záruke a nefunguje ako by mal.
„Viete, dávam mu jesť a piť, čo si zaželá, má vynikajúce pracovné podmienky a keď príde k spomínanému okamihu, ako keby sa zaťal.“
„Prepáčte, je to moja chyba,“ ospravedlňovala sa predavačka, „zabudla som vám povedať, že kým neuvidí peniaze, komunikovať nezačne. Je naučený, že mu klienti platia vopred.

Ilustrace exkluzivně pro Pozitivní noviny © František FrK Kratochvíl  http://frk60.aspweb.cz
František Frk Kratochvíl - prezentace

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 18. 05. 2007.