Emília Molčániová: Adopcia | Skleróza | Kým nie je neskoro

Rubrika: Literatura – Zábava

Adopcia

„Prišli sme ohľadom adopcie.“
„Vy ste… manželia Krhličkovci?“
„Áno.“
„Posaďte sa, prosím. Iste viete, že musíme s vami absolvovať niekoľko pohovorov, kým dôjde k samotnej adopcii. Takže, vy ste manželia už dvadsať rokov, ako tu v žiadosti čítam… A doposiaľ nemáte žiadne vlastné dieťa.“
„Preto si chceme adoptovať cudzie.“
„Takže, máte nejakú bližšiu predstavu o tom, aké dieťa by to mohlo byť? Najčastejšie sa osvojujú dojčatá, novorodenci.“
„No, viete, na novorodenca si netrúfnem, nikdy som také malé dieťa nedržala na rukách,“ povedala pani Krhličková.

„Nevadí, máme tu množstvo starších detí. Čo by ste povedali na také trojročné? Vie už samostatne chodiť, cikať, papať, kakať, s takým už nie sú až také triviálne starosti…“
„Asi to tiež nebude ono, myslím, že by bolo pre nás vhodnejšie ešte staršie.“
„V poriadku. V zozname máme napríklad šesťročného chlapčeka…“
„Ale šesťročné dieťa býva niekedy veľmi komplikované. Začína chodiť do školy a kým si zvykne, niekedy to môže byť problém…“
„Tak potom jedenásťročná slečna…“
„Dajte pokoj! S takým deckom začína plieskať puberta a tie nervy… Niekoho, čo už má tieto problémy za sebou, tam nemáte?“
„Ale, áno. Bol by tu osemnásťročný mládenec…“
„Nie, nie! Ten bude chcieť ísť určite ešte i na vysokú, to by nebola šťastná voľba.“
„Tak, potom by tu bol vyštudovaný inžinier…“
„No, určite!. A ten sa bude chcieť oženiť a prídu deti, bude úplne zaneprázdnený…“
„Prosím vás, čo vy vlastne chcete?“
„My nechceme dieťa, o ktoré sa bude treba starať, my chceme niekoho, kto by sa na staré kolená postaral o nás…“

Skleróza

„Dobrý deň! Vitajte, pani poslankyňa, pani…pani…
„Šošovičková, Adela.“
„Ach, áno, pani Šošovičková, čomu môžem vďačiť za vašu návštevu?“
„Pán doktor, zdá sa mi, že v poslednom čase dosť zabúdam.“
„Ale, to bude snáď len prepracovanosťou, máte toho na hlave veľa.“
„Nemyslím si to, stáva sa mi to aj doma, nielen v práci.“
„Prosím… Kto je pri telefóne? Pán profesor, môžete prísť o jedenásť tridsať… áno, nech sa páči. Do videnia! Prepáčte. Takže vy ste pani…“
„Šošovičková, Adela Šošovičková, prosím.“
„Pani Šošovičková, čím vám môžem poslúžiť?“
„Pán doktor, prišla som za vami, lebo zabúdam.“
„A často?“
„Áno, teda, rozhodne častejšie ako predtým.“
„Pravdepodobne ste preťažená, poznám to. Ale, nebojte sa, niečo s tým urobíme… Čo máte, sestrička?“
„Tu je tá zdravotná karta pani Hrubej z domova dôchodcov. Už ju previezli na oddelenie.“
„Ďakujem. Tak, kde sme to prestali, pani…“
„Šošovičková, Adela Šošovičková.“
„Máte nejaké problémy?“
„Áno, zabúdam, čím ďalej, tým viac.“
„Dobre, pohľadám si vás v počítači. Takže, ako sa to voláte?“
„Šošovičková, Adela, narodená 1958.“
„Áno, mám vás. Šošovičková Adela, Nezábudková 123. Dobre a teraz mi porozprávajte, s čím ste za mnou prišla.“
„Pán doktor, ale už som vám to predsa povedala.“
„Ach, áno, pravdaže… A tie kolená vás bolievajú ráno, alebo večer?“
„Pán doktor, mňa kolená nebolia, ja zabúdam.“
„To nič nie je, to je dnes všeobecne rozšírená civilizačná choroba, lepšie je na starosti zabudnúť, ako sa pre ne trápiť.“
„Ale, mne to spôsobuje vážne pracovné problémy.“
„Nebojte sa, nejako to napravíme. Predpíšem vám dobré medikamenty a budete v poriadku.“
„Tak, ja už idem, pán doktor a ďakujem vám. Dovidenia!“
„Počkajte, pani…pani… zabudla ste si tu kabelku.“
„Ach, naozaj. A vy ste mi tuším zabudol predpísať ten liek.“
„Veru. Prepáčte. Hneď to napravím. Voláte sa?“
„Šošovičková.“
„A aké to máte ťažkosti?“

Kým nie je neskoro

„Milí snúbenci, prišli ste dnes sem, aby ste spečatili svoju lásku a vstúpili do stavu manželského. Iste si uvedomujete, aký vážny krok sa chystáte urobiť. Pýtam sa vás Gizela Krhličková, beriete si tu prítomného Aladára Kerekeša za manžela, poznáte jeho zdravotný stav a budete ho milovať do jeho a svojej smrti?“
„Áno.“
„Určite?“
„Áno.“
„Takže, pýtam sa naposledy a opakujem: naozaj do jeho a svojej smrti?“
„Áno a čo má byť?“
„Nuž to, že toto ste už raz sľubovali a nedodržali.“
„Toto je iné...“
„Len aby. Tak definitívne: áno?“
„Pravdaže.“
„Odpovedajte podľa predpisu.“
„Áno.“
„Pýtam sa vás Aladár Kerekeš, beriete si tu prítomnú Gizelu Krhličkovú za svoju manželku, poznáte jej zdravotný stav a budete ju milovať až do jej a svojej smrti?“
„Áno.“
„Dobre ste si to rozmysleli?“
„Áno.“
„No, nevidí sa mi to. Chcete povedať, že ju milujete?“
„Keby som ju nemiloval, tak by som si ju nebral.“
„Poznáte ju dobre?“
„Áno, poznám. Je to milá a starostlivá žena.“
„Nemýlite sa? Teraz je možno taká, ako hovoríte, ale čo o mesiac, rok, päť rokov, há?
„Nemôžem vedieť, čo bude o päť rokov.“
„Nuž a práve preto vás vystríham pred chybným krokom, dobre si to rozmyslite, kým poviete neodvolateľné áno.
„Vy viete, čo bude o päť rokov? Čo mi tým chcete naznačiť?“
„To, že zo začiatku to možno bude vyzerať idylicky, ale postupne bude na vás nachádzať chyby a príde aj na  to, že jej nič nebude dobré. Bude vám píliť nervy svojimi zbytočnými invektívami a hádkami.“
„Dúfam, že nie.“
„Nedúfajte, ale ma počúvajte! Spočiatku budete miláčik, drahý a potom... Nechcite vedieť, aké všelijaké prívlastky dostanete. Tak, ako, ešte stále nechcete zmeniť svoj názor?“
„Nie. Teda, nie nie, ale áno, nechcem... vlastne chcem... áno, chcem si ju zobrať...som z toho už úplný magor.“
„A to ešte len budete, ako vidím. Povedali ste, že dobre poznáte jej zdravotný stav. Naozaj?“
„Myslím, že áno.“
„Iba myslíte? Nuž, ja to viem určite. Čo potom, keď sa z nej postupne vykľuje cez náladovosť a depresie schizofrenička a bude vám ničiť život? Čo potom urobíte?“
„Prečo všetko vidíte tak pesimisticky? Dúfam, že nie.“
„Nedúfajte, konajte. „
„Ale ja ju milujem.“
„Tak sa rýchlo odmilujte, kým nie je ešte neskoro. Vezmite nohy na plecia a ujdite, radšej teraz ako nikdy.“
„To každého takto odhovárate od ženenia?“
„Nie, iba vás.“
„Ale prečo?
„Nahnite sa bližšie, pošepkám vám to. Šu-šu-šu...Pretože ju veľmi dobre poznám. Je to moja exmanželka.“

Exkluzivní ilustrace pro Pozitivní noviny: Hana Křivánková

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 07. 05. 2012.