Násilník / Recept
Rubrika: Literatura – Povídky
| NÁSILNÍK Zmeškala som posledný autobus. Čo teraz? Pomaly sa stmieva a 30 kilometrov domov do tmy nezájdem. Zostáva mi posledná možnosť: Autostop. Striaslo ma, keď som si pomyslela, čo sa mi všeličo môže prihodiť, ak natrafím na nejakého úchyláka, alebo nebodaj vraha. Ale inú možnosť som nemala. A tak som si stala na kraj cesty a čakala na šoféra, ktorý sa zmiluje a zastane. Už bola takmer tma, keď konečne niekto pribrzdil a ponúkol sa mi, že ma zvezie. Mladík, sediaci za volantom, vyzeral dôveryhodne, ale aj tak mi trvalo, kým som sa odhodlala a nastúpila. Tvrdil, že má namierené presne tam, kam ja, dokonca sedela i ulica. Už to sa mi zdalo prinajmenšom podozrivé. Motor ticho vrčal a ja som si premietala katastrofický scenár mojej jazdy. Teraz povie, že sa mu auto pokazilo, odbočí na poľnú cestu a tam mi bude kázať v lepšom prípade sa zobliecť a v horšom zo mňa postŕha šaty sám. Zavše sa pozrel do spätného zrkadla a usmial sa. Panebože, to nie je dobrý príznak. Vo vrecku saka som si nahmatala mobil, nenápadne som ho vytiahla a skúsila, či by sa mi dalo vytočiť číslo policajtov tak, aby nič nezbadal. Ale pri každom ťuknutí ma prezradilo slabé pípnutie. „Nebojte sa, o chvíľu sme tam,“ povedal, ale tým ma vôbec neupokojil. Práve naopak. A vtom sa to stalo. Auto párkrát poskočilo a zastalo. Mladík skúsil naštartovať, ale márne. Z pravej strany les, z ľavej rieka, vybral si to najvhodnejšie miesto. Schúlila som sa do sedadla a s hrôzou čakala, čo sa bude diať. „Zabočíme na vedľajšiu cestu, aby do nás niekto nevrazil, slečna, prosím vás, vystúpte si a pomôžte ma potlačiť.“ Už je to tu. Nech sa teda stane, čo sa má stať, vysúkala som sa z vozidla a urobila, ako kázal. Zodvihol kapotu a baterkou svietil na motor. Stavím sa, že auto je v poriadku a on sa tvári, že sa pokazilo. Ale klobúk dolu, zahral to perfektne. Chvíľu sa v ňom vŕtal a potom povedal: „Slečna, ak si nezoblečiete silónky a nedarujete mi ich, domov sa, bohužiaľ, nedostaneme..“ Čo je to za výmysel? Začína dokonca vydierať, alebo to bude nejaký fetišista, no tak z tohto teda tak ľahko nevybŕdnem. Pozerala som sa, či nejde po ceste nejaké auto, ale spomenula som si, že odkedy som nastúpila, žiadne sme nestretli. Uvedomila som si, že mi od strachu drkocú čeľuste a na čele mám kropaje potu. „Prosím vás, pohnite si s tým vyzliekaním, ponáhľam sa.“  Keď som ich sťahovala zo seba, lúčila som sa so svojim mladým životom. Nuž, veru takto potupne som skončiť nemusela. Za to všetko môže moja vrelo milovaná sestrička, má jej prísť frajer a ona chce mať zákusky, no a ja ochotná sa táram po meste a zháňam, nuž nie div, že som zameškala. Podala som mu žiadanú časť odevu. Napadlo mi, že by som sa mohla rozbehnúť do lesa, ale túto myšlienku som zavrhla, nebolo vidieť ani na pol kroka. Po lícach mi stekali slzy ako hrachy a takto pokorne som čakala na svoj neblahý koniec. Teraz sa na mňa vrhne a nakoniec ma zabije, predsa nemôže nechať svedka svojho ohavného činu žiť. Aspoň takto to býva v detektívkach. Páchateľ zavrel kapotu. Čakala som, že príde ku mne, vyvlečie ma z auta a... Nasadol za volant a naštartoval. Na tretí krát motor naskočil a veselo sa rozdrnčal. Pokračovali sme v ceste plánovaným smerom. A čo, znásilňovať sa nebude? Asi ho prešli morbídne chúťky a rozmyslel si to. No, moja, len sa neteš, ešte nie sme doma. Zabočil do našej ulice a ide ako naisto rovno pred náš činžiak. To má čo znamenať? Vystúpila som a on za mnou. „Ako vidím, máme spoločnú cestu, na ktoré poschodie to bude?“ galantne mi dal prednosť do výťahu. „Na piate,“ lakonicky som povedala a všimla som si teraz vo svetle, že je to celkom príťažlivý muž. „Aj ja, je to možné?“ Je to náhoda, alebo ma ešte stále prenasleduje?. No veď uvidíme. Vystúpila som a on za mnou. Stala som si pred naše dvere a on si stal za mňa. Čakal, kým odomknem a vošiel so mnou do bytu. „Dobrý večer prajem. Monika, si doma?“ A moja sestra sa mu natešená vrhla do náručia. „Vierka, dovoľ, aby som ti predstavila Petra, môjho priateľa.“ A pozvala ho ďalej. „Nuž, Monika, neviem, či by som bol prišiel, ako som sľúbil, nebyť tuto tvojej sestry, ona ma zachránila a obetovala svoje silónky, keďže sa mi roztrhol klínový remeň...“ |
| RECEPT „Pán doktor, prišiel som sa vlastne iba poradiť. Viete, počúval som jednu vzdelávaciu reláciu a tam širokej verejnosti prízvukovali, aké je pre zdravie človeka dôležité pravidelné vylučovanie. Nuž, a tak by som si to aj ja chcel dať do poriadku,“ začal som spoveď po vstupe do ordinácie. „Takže, ak tomu dobre rozumiem, máte problém so stolicou, však?“ spýtal sa starší muž a pozrel na mňa ponad okuliare. „Áno, dalo by sa to aj tak povedať.“ „Ako dlho už pretrvávajú vaše problémy?“ spýtal sa lekár hľadajúc v počítači moje záznamy. „Neviem to presne, ale matne si spomínam, že to bolo približne v čase, keď som začal pracovať v mojom novom zamestnaní,“ rozpamätal som sa. „Pracujete ako…“ „Ako pedagóg na základnej škole.“ „Dobre. Takže… ako často chodíte za týmto účelom na záchod?“ pozrel na mňa a čakal, aby vzápätí vyťukal moju odpoveď na klávesnici počítača. „Ako často?“ spýtal som sa, aby som získal čas. „Ja si to už nepamätám…“ „Dobre, tak sa spýtam inak. Kedy ste mali naposledy stolicu?“ a opäť čakal s pripravenými prstami. „Ale ja si to naozaj už nepamätám, bolo to už dávno…“ previnilo som sa na neho pozrel. „Ale, to je potom s vami vážne. No nič, dnešná veda má na to prostriedky, myslím, že nebude ťažké dať to do poriadku. Predpíšem vám jeden osvedčený liek,“ a dal sa vypisovať recept, ktorý vzápätí vypľula tlačiareň. „Pán doktor, veľa budem doplácať za recept?“ spýtal som sa o obavami. „Nie, toto je z tejto kategórie najlacnejší liek na trhu.“ Celý šťastný, že moje liečenie bude také jednoduché a hlavne finančne nenáročné, som sa pobral domov a presne dodržiaval pokyny lekára. Mal som prísť na kontrolu o desať dní. Aj som šiel, no už vopred som vedel, že lekár so mnou spokojný nebude. „Tak, ako, opäť je všetko v poriadku?“ spýtal sa doktor a bolo na ňom vidieť, že už očakáva iba kladnú odpoveď. „Nedá sa to povedať,“ začal som opatrne. „Ani po tomto lieku sa stolica nedostavila.“ „Skutočne?“ neveriaco pokrútil hlavou. „Ale nebojte sa, nič nie je stratené, skúsime niečo silnejšie. Raz sa to predsa musí podariť.“ Keď som však išiel na polikliniku o ďalších desať dní, zas som vedel, že mu radosť mojim konštatovaním neurobím. Tentoraz už hodnú chvíľu neveriacky krútil hlavou a hľadal príčinu neúspechu. „Porozprávajte mi niečo o vašej životospráve. Nejete veľa sladkostí?“ „Nie, vonkoncom nie, pán doktor.“ „Ani priveľa bielkovinových jedál, ako mäso, syry a podobne?“ vyzvedal ďalej. „Ale, kdeže, ani nápad,“ pravdivo som odpovedal. „A čo čokoláda a banány?“ „Ani neviem, kedy som ich jedol naposledy.“ „To by bolo v poriadku. Skúsim vás teda ešte poslať na sono a doplňujúce vyšetrenia, aby sme si boli úplne načistom“ povedal a dal sa vypisovať výmenné lístky. Trvalo mi dva dni, kým som pochodil všetky kapacity, ktoré sa pokúšali prísť na koreň mojej neschopnosti správne vylučovať. Každý len krútil hlavou, každý polemizoval, ale nebolo mi rady, a teda ani pomoci. Smutný som kráčal z polikliniky, zmierený s faktom, že dobré predsavzatie, reagovať na výzvu redaktorky a zabezpečiť si pravidelné vylučovanie, nie som schopný splniť, keď tu ma zrazu niekto chytil za rameno. „Pán učiteľ, snáď nie ste chorý?“ spýtal sa vyškľabený ksichtík v zamastenej budajke. Spoznal som ho. Lojzo, slávny žiak, čo vytvoril školský rekord tým, že ukončil školskú dochádzku ako šestnásťročný vo štvrtej triede. Možno ma dojala jeho starostlivosť o mňa, možno jeho bezkonkurenčne riedky štrbavý chrup a možno to bolo iba spontánne. Ja nešťastný som mu rozpovedal o svojich problémoch. A tento človiečik, žijúci na pokraji ľudskej spoločnosti, tromfol všetkých profesorov jednoduchou, úprimnou a pravdivou diagnózou: „Nebuďte smutný, pán učiteľ, aj ja mám tieto problémy. To sa treba iba najesť…“ |
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 02. 02. 2007.
OSOBNOSTI POZITIVNÍCH NOVIN
 |
Vladimír Just |
 |
RNDr. Vladimír Vondráček |
 |
Zdeněk Pošíval |
 |
Ondřej Suchý |
 |
Stanislav Motl |
 |
Ivo Šmoldas |
 |
Jaroslav Vízner |
 |
Milan Lasica |