Fľaša

„Ach, drahý, ty si nezabudol na naše výročie! Tie kvety sú nádherné! Ale poď, ja mám pre teba tiež prekvapenie.“
„Slávnostná večera pri sviečkach!“
„Áno, drahý. Pripravila som ti menu, aké si zaslúžiš, ťu, ťu, ťu, cmuk. Predjedlom sú artičokami plnené teľacie medailóniky v tirolskej omáčke a za tým budú nasledovať tvoje obľúbené krevety v župane so syrovými kroketkami. Dnes sa mi mimoriadne vydarili.“
„Tak, drahá, pripime si na naše štyri šťastné roky manželstva... Čo to vlastne pijeme, drahá?“
„Čáry-máry fuk! To je úplatok, čo som dnes dostala v práci.“ Amálka vytiahla spod stola fľašu a ja som nevychádzal z údivu, až som zabudol zatvoriť ústa. Nakoniec som zdvihol pohár:
„Tak, na zdravie...Fuj, to je svinstvo!“
„Skutočne je to nejaké čudné. Mal by to byť koňak, dokonca štvorhviezdičkový, takže tomu vážne nerozumiem...Má to chuť ako pokazený ruský čaj.“
Nuž, museli sme si otvoriť novú fľašu, vzhľadom síce už nie takú atraktívnu, ale aspoň obsah bol originálny.
Ja osobne som bol z toho šokovaný. To snáď nie je možné...
Pred piatimi rokmi, ešte ako slobodný, som bol na služobnej ceste v Indii a odtiaľ som si priniesol originálnu fľašu alkoholu. Vnútri bol síce obyčajný koňak, ale vzhľad a tvar fľaše bol skutočne nezvyčajný. Mala tvar tanečnice v akcii, pričom špička nohy spočívala na sklenenej podložke a druhá bola zaklonená do jemnej lastovičky. Celá postava bola pôvabne prehnutá, ruky zdvihnuté za šiju, hlava sa pozerala do výšin. Sklo fľašky bolo vymaľované červeno-strieborno-zlatou farbou, z ktorej až prechádzal zrak. Skrátka nádhera! V slabej chvíli padol obsah fľaše za vlasť, ale obalu som sa za žiadnu cenu vzdať nechcel, niečo také už určite v živote neuvidím. Naplnil som ho čajom a odložil na čestné miesto do sekretára. Potom som sa oženil a moja drahá ženuška potrebovala dať komusi úplatok, a tak môj milovaný, vzácny exemplár na tento účel bez môjho vedomia použila. Týždeň som chodil ako bez duše, až nakoniec ma Amálka presvedčila, že sa dá žiť aj bez onoho skleneného suveníru. Prestal som sa na ňu hnevať a život išiel ďalej. Ako vojak z povolania som bol prevelený z Košíc do Bratislavy a tak sme sa sťahovali. Nuž a prišlo naše výročie a večera pri sviečkach. Tu Amálka otvorila moju, zdôrazňujem, moju fľašu. Je na nej ešte i cenovka v indických rupiách a vpravo dolu odtrhnutý rožok etikety. Nuž a ten obsah sa nezaprie. Chudák fľaša, koľko kilometrov cez celé Slovensko musela nabehať, kým sa dostala do rúk pôvodnému majiteľovi! Ale teraz ju už z rúk nepustím, hoci jej obsahom je opäť iba pigi čaj...

Golf

Pred vstupom do domu som si ešte dôkladne poobtieral topánky do trávy, zhlboka som sa nadýchol a vstúpil som. Nestihol som si v predsieni zobliecť kabát a už tu bola moja najdrahšia a jediná láska s metlou v ruke.
„Chystáš sa niekam odletieť?“ utiahol som si z nej.
„Si akosi žartovne naladený, Karol môj milený, ten smiech ťa skoro prejde. Tak, na úvod, vieš, koľko je hodín?“ spýtala sa a bojovne sa vystrela.
„Zastali mi hodinky,“ povedal som previnilo.
„Ukáž! Netáraj, dobre ukazujú. Sú na nich dve po polnoci. Kde si bol doteraz, há?“
„Nuž, predsa v robote...“
„Neopakuj sa! Vymysli si už konečne niečo, čo ešte nepoznám. Tak, odznovu.“
„No, cestou z roboty som stretol Pištu a ten ma volal na pivo.“
„Na jedno? A to si ho pil až doteraz? Tak, poďme a rýchlejšie! Lezie to z teba ako z larisy.“
„Prisahám, vypil som iba jedno.“
„Ale, predsa mi nebudeš tlačiť do hlavy, že si ho chlípal celý večer.“
„Tak dobre. Potom som si dal tlačenku s cibuľou a za tým segedínsky guľáš. Ale namôjdušu, prisahám na bradu prorokovu, zapil som to iba kofolou,“ zdvihol som ruku, aby som to potvrdil.
„Pokračuj, počúvam ťa.“
„Okolo deviatej prišla do pohostinstva Amálka z osobného a pridala sa k nám. Chvíľu sme len tak sedeli a debatovali a potom...“
„No, čo bolo potom? Nedaj sa rušiť a pokračuj!“ Moja drahá si podoprela hlavu druhou dlaňou a sústredene počúvala.
„Budem pokračovať, iba ak odložíš tú metlu. Takže, Pišta išiel domov...“
„Vidíš, Pišta vie poriadok! To je chlap, ktorý miluje svoju ženu. A ty čo? Tak, ďalej, nezdržiavaj...“
„Ostali sme s Amálkou sami, a tak mi navrhla, aby sme šli ku nej. Kúpila fľašu a potom sme zbytok večera strávili v jej byte.“
„Spal si s ňou? Ale na rovinu!“
„No... spal, ale to ma ona nahovorila... Drahá, môžem ťa ale ubezpečiť, že ty si lepšia, a že na teba nemá.“
„Aspoň že tak. Čo bolo ďalej?“
„Už som chcel ísť domov, ale ona ma prehovárala, aby som ešte zostal, že si v posteli vypijeme šampanské.“
„A potom?“
„Potom už nič, dopili sme ho, ešte sme sa trochu pozabávali a bolo pol druhej, tak som sa pobral domov.“
„Takže, ty si teraz myslíš, že ja ti to všetko teraz zožeriem aj s navijakom, však?“
„Vravel som pravdu.“
„Čerta rohatého a nie pravdu! Ja sa o teba starám, hýčkam si ťa a ty ma takto nemilosrdne podvádzaš. To ti nestojím ani za to, aby si mi povedal, čo si naozaj robil celý večer?“
„Neklamem...“
„Klameš! Tak, už konečne prestaň zapierať! Pozri sa na svoje topánky! Máš ich od trávy a na prstoch stopy kriedy! Stavím sa, že si celé popoludnie hral golf a po zotmení si šiel s kumpánmi do biliard klubu...!“

Drama lásky

Prvé dejstvo

František čítal noviny. Do oka mu padol jeden z inzerátov, a keďže bol ešte slobodný, veľmi ho zaujal. Čítal: Duchom mladá, 40-ročmá úprimná žena s vysokoškolským vzdelaním, príjemného zovňajšku a športového typu, ktorá má rada dobrodružstvo, životom sklamaná, romantická duša, miluje prírodu, rada sa baví, plnoštíhla blondínka so značným majetkom hľadá muža na spoločný život.

Do kelu! Mám ťa! Mám síce len 22 a ty 40, ale aj horšie veci sa stávajú. Máš majetok? Výborne! Pomôžem ti ho spravovať. Tak, toto si teda nesmiem nechať ujsť!.

Odpovedal na inzerát a jednal veľmi rýchlo. Dal si so slečnou rande a navštívil ju priamo doma. Netreba predsa strácať ani minútu!

Druhé dejstvo

František málo poznal ženy. Chýbali mu dlhoročné chlapské skúsenosti. Nevedel, že biele nemusí byť vždy biele a čierne zasa čierne. A tak, keď svoju vysnívanú uvidel a bližšie spoznal, zistil, že 40 rokov znamená 50, úprimná že je patologická klamárka, svoje vysokoškolské vzdelanie prezentuje neustálymi inteligentnými kecami, príjemným zovňajškom myslí ksicht, aký sa len tak ľahko nevidí, športovým typom myslela, že nemá ani prsia, ba ani zadok, zato jej plnoštíhlosť presahuje hranicu 100 kilogramov a bielu hrivu radšej nekomentoval. Neklamala, má rada dobrodružstvo, to dokazuje fakt, že on je už jej najmenej dvadsiatym, a keď začne hovoriť o kultúre, poslucháč v tú ranu zaspí. Romantikou myslela, že má rada večere pri sviečkach, ale to asi preto, že vtedy menej vidno jej šerednú tvár. Najhoršie bolo, keď začala spomínať na sklamania od predchádzajúcich partnerov. To ju rýchlo prerušil, lebo by nebola skončila ani do rána. V jednom mala však absolútnu pravdu. Bola bohatá. Teda aspoň potenciálne, lebo babička, po ktorej by mala ako univerzálna dedička dediť, vo veku 90 rokov ešte žije. A zdedí úctyhodnú sumu, rovných desať miliónov eur!

František chodil ku nim stále častejšie a o nejaký čas bola svadba na spadnutie.

Tretie dejstvo

Prípravy na svadbu trvali mesiac, pozvaných bolo dvesto ľudí a chýry o tejto udalosti prekonali hranice chotára. Okázalosť, bohatstvo, veľkorysosť. Ničím sa nešetrilo, víno tieklo ešte i v potoku a stoly sa prehýbali, dobre že uniesli nápor všakovakých dobrôt. Nevesta mala na sebe šaty za pol milióna, orchidey boli privezené na želanie až odkiaľsi z džungle a Františkovi ušili oblek priamo na mieru v najvychytenejšom krajčírskom salóne.

Novomanžel bol tým najšťastnejším tvorom na svete. Predmanželská zmluva znela v jeho prospech, po smrti manželky bude všetko to bohatstvo jeho. Plány mu teda vyšli, bude o neho a jeho potomkov postarané až do smrti.

Na perách mu pohrával spokojný úsmev, keď viedol 90-ročnú babičku k oltáru...