LIST MINISTROVI

Vážený pán minister práce a sociálnych oných. Prepáčte, ak Vás svojim listom vyrušujem pri práci, pri obede, a nebodaj pri zábave. Píšem Vám, lebo Vás chcem požiadať o zvýšenie sociálnej dávky o 33,60 Sk. Svoju žiadosť odôvodňujem takto:
Mám ženu a dve deti. Z finančných dôvodov sme z činžiaku odišli bývať do jaskyne. Nemáme tu totiž nijaké náklady na elektrinu, plyn, neprodukujeme žiadny odpad, umývame sa v potoku a vodu pijeme z lesnej studničky. Keďže ani strechu nemáme, neplatíme ani za zvod dažďovej vody. Deti do školy nechodia, lebo ich doma, teda v našej jaskyni, učí moja manželka, ktorú z reštitučných dôvodov prepustili zo školstva, nuž aj za cestovné ušetríme celých 100%.
Aby som sa dostal ku koreňu veci.
Naša strava pozostáva z nasledovného: na raňajky máme každý dva rožky za 90 halierov a vodu zo studničky. Na obed inštantnú polievku z vrecúška a zase dva rožky. Na večeru si k ďalším dvom rožkom otvoríme ryby v konzerve. Naše denné náklady tak suma sumárum činia 33,60 Sk. No a sme pri tom. Sociálna dávka, ktorú dostávame, presne sedí, lebo činí 1008,80 Sk, čo je 33,60 denne. Pravda, iba vtedy, ak má mesiac 30 dní. Ale čo s tými ostatnými? Myslím aspoň v máji, júli, auguste, októbri a decembri, ak by sme preplatok z dvoch februárových dní previedli na január a marec. Doteraz sme vždy 31.-ho mali takzvaný očistný deň, kedy sme pili len vodu zo studničky, lenže deti a žena už začínajú reptať. Darmo im vysvetľujem, že sa to nepatrí a že sa správajú nerozumne, že pre dobro a prosperitu štátu treba niečo vydržať. Veď nám sľúbili, že po voľbách bude určite lepšie.
Ak by ste sa inak čudovali, odkiaľ máme na ceruzku a papier, ak všetok náš príjem doslova prejeme, tak musím priznať, že synovi sa raz podarilo chytiť v potoku pstruha. Tým sme celých 16,90 za konzervu ušetrili. Žiaľ, na známku nám už neostalo, preto Vám list priniesla moja žena, ktorá jediná z nás má ešte topánky. My sme si svoje už zodrali. Nakoniec, viete, ako je to so ženami, vždy toho majú na seba viac. Dúfam, že Vás našla. Zasa sa totiž blíži 31.-ho a ja sa bojím, či moja rodina protesty nepritvrdí.
Ak sa situácia nášho štátu čo i len trošičku vylepší, tých 33,60 nám môžete posielať aj každý mesiac. Naplánujeme si niekoľko väčších investícií. Už dávnejšie snívame aspoň o jednej zubnej kefke do rodiny, jedného mydla a kotúčika toaletného papiera.
Spod Tatier Vás pozdravuje rodina
Fraňa Čenku 

Na to, že je poslanec Šošovička negramotný, sa prišlo úplnou náhodou. Každý si myslel, že jeho vlastnoručný podpis pozostávajúci z troch krížikov je len akousi žoviálnou recesiou. Iba pokladníčka v banke pri overovaní Šošovičkovho podpisu odhalila, že je to východisko z núdze a nie bohémsky výstrelok zástupcu ľudu. Na to, že je poslanec Šošovička negramotný, sa prišlo úplnou náhodou. Každý si myslel, že jeho vlastnoručný podpis pozostávajúci z troch krížikov je len akousi žoviálnou recesiou. Iba pokladníčka v banke pri overovaní Šošovičkovho podpisu odhalila, že je to východisko z núdze a nie bohémsky výstrelok zástupcu ľudu.
Občania boli pobúrení. Prevalilo sa to a národ očakával, ako poslanec zareaguje. Boli zvyknutí, že zatiaľ každý pri podobnej situácii bez meškania svoj omyl, výrok, priestupok či fópa rázne a pobúrene dementoval a len málo bolo takých, ktorí si svoju neomylnosť nedali potvrdiť aj súdnou cestou.
A teraz čakal voličov šok. To, čo zatiaľ u nás ešte nikto nikdy neurobil, sa stalo skutočnosťou. Šošovička predstúpil pred národ a vecne a bez akýchkoľvek emócií potvrdil, že nič nemieni predstierať. Áno, skutočne, nikdy do školy nechodil a že nevie čítať, ani písať. Dokonca ani počítať, teda, ak neberie do úvahy počítanie na prstoch do desať. A že možno by vedel aj do dvadsať, ale nechce sa v parlamente vyzúvať, lebo mu strašne smrdia nohy.
Nuž a stalo sa niečo neuveriteľné. Ľudia toto gesto kvitovali vysoko pozitívne, veď čo tam po tom, že je analfabet, je tam toho, koľko takých chodí po svete! Ale tie jeho morálne vlastnosti, také veru nemá hocikto. Veď priznať si svoj nedostatok takto verejne, to veru tiež nedokáže každý. V nasledujúcich voľbách bol podľa očakávania úspešný. Voliči sa dožadovali svojho miláčika, všetky médiá ho hodnotili ako najúspešnejšieho politika roka, nie div, že sa napokon ocitol až v premiérskom kresle.
Svojou činnosťou doviedol našu krajinu k hospodárskemu zázraku, akému niet vo svete páru, len jemu môžeme vďačiť za blahobyt, aký sa žiadnej svetovej mocnosti doposiaľ nepodarilo prekonať…
Na otázku istého redaktora, či si nemieni doplniť vzdelanie, odpovedal:
„Nevidím dôvod, prečo by som mal plytvať svojim drahocenným časom. Čítať nemusím, všetko sa mi do uší dostane skôr, ako vyjdú noviny, počítam na kalkulačke a na písanie mám sekretárku.“
A napokon všetci kladne hodnotia fakt, že z praktických dôvodov obmedzil počet ministerských kresiel na desať. Zabil tak dve muchy jednou ranou: ušetril financie a naviac nemá problémy spočítať svoj kabinet pri prezentácii.