Emília Molčaniová: Najlacnejšia smrť / Poctivý zlodej
Rubrika: Literatura – Povídky
| NAJLACNEJŠIA SMRŤ Pišta bol pevne rozhodnutý, že skončí svoje trápenie. Už ho nebavilo žiť z almužny, ktorá mu pri všetkej skromnosti stačila sotva na pol mesiaca. A robotu nie a nie zohnať. Zostávalo mu už len jediné, siahnuť si na život. Problém však bol, že nevedel, ako na to. Na koľajnice si ľahnúť nechcel. Po prvé, neznášal krv a po druhé, ak by sa nebodaj vlak pri akcii vykoľajil, stovky ľudí by ohrozil svojim sebeckým počínaním. A keďže bol nanajvýš zodpovedný a dobrák od kosti, nepreniesol by to cez srdce. Má sa obesiť? Nie, pozná prípad, keď sa chcel sused zakvačiť na luster a pri neúspešnom pokuse sa luster odtrhol a zo stropu zívala obrovská diera. To by nevyzeralo dobre, aby bol v smútočnom dome zdemolovaný strop.  Čo takto pustiť si plyn? Pokiaľ vie, cena plynu opäť stúpla, z finančných dôvodov si to nemôže dovoliť. Mohol by skonzumovať nadmerné množstvo uspávacích tabletiek, bola by to príjemná smrť. Ale chudákovi Pištovi to nebolo dopriate, veď nemal ani 20 korún na lekára, nie ešte na recept a na lieky. Túto krásnu smrť si bude musieť odriecť. Má skočiť z mosta samovrahov? Nie, videl utopencov, tie ich vypleštené oči a napuchnuté telo... Tak vyzerať nechcel a nehovoriac o tom, koľko potápačov by muselo riskovať život kvôli Pištovmu činu, keď budú hľadať jeho telo. Sú to všetko otcovia rodín... Revolver nevlastní a holiť sa tiež neholí, takže guľka do hlavy a podrezané žily z technických príčin neprichádzajú do úvahy, naviac, opäť je tu veľa krvi. Čo teda? Pre jeho zúfalú finančnú situáciu nebolo možné ani upiť sa k smrti alebo predávkovať sa drogou. To je hrozné, taký chudák nemá možnosť ani slušným, dôstojným spôsobom zísť zo sveta. Ležal na pohovke, hľadel do stropu a úpenlivo rozmýšľal nad svojou zúfalou situáciou, keď zazvonil zvonček. Šiel otvoriť a vo dverách stála poštárka. Priniesla mu rozhodnutie z okresného úradu o odobratí i tej biednej sociálnej podpory, ktorá mu chodila doposiaľ. Hurá! Konečne je problém vyriešený, zomrie najlacnejšou smrťou, hladom. V tú noc prvý krát po dlhej dobe zaspával spokojný a vyrovnaný a s nádejou hľadel do budúcnosti. |
| POCTIVÝ ZLODEJ Do pohotovostnej miestnosti policajnej stanice vstúpil muž v obleku a mladá dáma, hiphopáčka, výstredne oblečená a nezvyčajne vyčesaná. Boli spolu spútaní želiezkami. „Prišli sme vo veci vreckových krádeží,“ povedal muž, keď im policajt ponúkol stoličku. „Meno,“ krátko ich vyzval službukonajúci. „Aladár Kvačkaj, narodený v päťdesiatom štvrtom, bývam na Harmančekovej 25.“ „A pani?“ „Slečna. Monika Strelená,“ odpovedala žena. „Predpokladám, že ste túto dámu prichytili pri čine…“ povedal muž zákona Aladárovi. „Pri čine? Nuž, áno, dalo by sa to tak povedať,“ zaváhal Kvačkaj. „Veď preto som ju sem aj priviedol.“ „Ale, néé,“ ozvala sa Monika, „to on ma chcel okradnúť.“ „Ale, slečna Strelená, veď som vám to už vysvetlil, že som vás chcel okradnúť, aby vás už nikto nikdy viac neokradol,“ bránil sa Aladár. „No, moment, tak kto je tu vlastne vreckár?“ ozval sa muž v uniforme. „On,“ ukázala Monika prstom na Aladára. „A dokonca sa o to pokúšal už tretí krát!“ „Môžete nám to vysvetliť?“ vyšetroval ďalej policajt. „Áno, ja som vreckár. Starý, poctivý, neúplatný. Mám ukončenú rekvalifikáciu tretieho stupňa, som vo svojom odbore kapacitou. Svoje povolanie vykonávam už pätnásť rokov a zatiaľ som nemal ani jedinú reklamáciu.“ Aladár to vysypal jedným dychom ako keby bol na konkurze. „To nemyslíte vážne, veď sa jedná o trestný čin. A vy o tom hovoríte, ako keby ste od nás čakali za to prinajmenšom Nobelovu cenu,“ rozhorčil sa muž v uniforme. „Nie som si vedomý žiadneho protizákonného konania. Mám platný živnostenský list, vediem si podrobné účtovníctvo a daňový úrad doposiaľ nemal voči mne žiadne výhrady. Poistenie mám predplatené na rok dopredu a môj trestný register je čistý…“ „Počkajte, pomaly, akosi tomu nerozumiem. Vraveli ste, že ste vreckár, ale ako môže byť vreckár poctivý?“ „Náplňou mojej práce je okradnúť nepozorných obyvateľov, ktorí sú ľahostajní k svojmu majetku a dokladom. Potom si ich pozvem na pohovor do kancelárie a tam im vysvetlím, čo robili zle a ako sa majú chrániť pred vreckármi. Vrátim zúfalým okradnutým doklady a peňaženku, no 19% si účtujem za prednášku a školenie. Spokojnosť je vždy obojstranná, ľudia si dajú povedať a sú mi veľmi vďační, aspoň zatiaľ som nemal žiadne problémy a nestalo sa mi, aby som okradol dvakrát tú istú osobu. Vediem si o svojich klientoch podrobnú evidenciu.“ dokončil vysvetľovanie Aladár. „A čo pani Strelená?“ policajt nechápavo pokrútil hlavou. „Počínanie pani Strelenej je trestuhodné v tom, že je nepoučiteľná. Musel som ju okradnúť už tretí krát, preto podávam na ňu trestné oznámenie…“ |
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 15. 02. 2007.
OSOBNOSTI POZITIVNÍCH NOVIN
 |
Ladislav Gerendáš |
 |
Zdeněk Pošíval |
 |
Jan Krůta |
 |
Milan Lasica |
 |
Ivan Kraus |
 |
Jaroslav Vízner |
 |
JUDr. Ivo Jahelka |
 |
Jiří Suchý |