Emília Molčániová: List zhora | Spolužiak | Ozdravný pobyt

Rubrika: Literatura – Zábava

List zhora

Milí občania,

denne počúvam Vaše modlitby, dostávam maily a už ma z nich bolia uši. Zvlášť sa ma dotýkajú sťažnosti o Vašich poslancoch v parlamente. To však nie je môj problém! Čo ste si zvolili, to máte! Ale keďže sám viem, akú neplechu robia pri svojej práci, že nedokážu žiadny problém riešiť pokojnou cestou, sú k sebe nevraživí, urážajú sa a v mnohých prípadoch sa aj pobijú, nemôže mi to byť všetko ľahostajné.

Predovšetkým vám musím povedať, že nemám na tom podiel, že sú Vaši neprispôsobiví parlamentní občania takí, akí sú. Boh mi je svedkom... teda, ehm, ja som Boh...Takže, nech som si svedkom, že som Vám pôvodne mal v úmysle pomôcť. Nie mojou vinou to však zlyhalo. Začalo sa to hneď na začiatku, pri potope sveta.

Ako mnohí viete, chcel som všetkých zlých ľudí utopiť a zachrániť iba Noema a zvieratá. Pán Boh mieni, človek mení. Pri nakladaní párov zvierat využilo zopár poslancov zaneprázdnenosť patriarchu Noema a nastúpili na loď. Dvaja sa prestrojili za somárov, dvaja za volov a boli tam i nejaké ťavy, aby si zachránili životy. Nuž a problém bol na svete. Keď vody ustúpili a Noe likvidoval archu, pokojne vystúpili na zem. Lenže pri klonovaní párov zvierat došlo k rozmnoženiu poslancov so zvieracími vlastnosťami a tých, v domnienke, že ide o párik oslov a hoviadok, som vyrobil s onými nežiaducimi vlastnosťami. Tento typ človeko-zvierat je mimoriadne životaschopný, dostal sa do všetkých krajín sveta a zaujal významné miesta v parlamentných laviciach.

A teraz ich nie a nie vykynožiť, alebo aspoň prevychovať. Už desaťročia, ba stáročia uvažujem nad odstránením problému, zatiaľ však bez úspechu. Ako som už povedal, je na Vás, aby ste si volili takých zástupcov, ktorí neboli naklonovaní z týchto indivíduí. Ja, viem, hovoríte, že aj si vyberiete takých, ale potom, keď sa usadia v parlamentných laviciach, stávajú sa z nich spomínaní kríženci. Tu som už naozaj v koncoch.

Sľubujem Vám však, že zvolám nebeskú radu a ak sa nám podarí prísť na riešenie, budem Vás o výsledku včas informovať. Moji zlatí, zatiaľ vydržte a pri nasledujúcich voľbách buďte rozumnejší. S pozdravom
Najvyšší

Spolužiak

„No, čo, starec, to sme prišli už iba my dvaja?“ spýtal sa trasľavým hlasom Albert a prv, ako sa posadil, oprel si barlu o stoličku.
„A čo si myslíš, že ešte niekto zo spolužiakov žije? Veď ty máš deväťdesiat a ja som dokonca ešte o rok starší.“
„Fero, no a koľkože je tomu, čo sme zmaturovali? Ak dobre počítam, tak sedemdesiat rokov.“
„Veru tak, bratku,“ prikývol František.
„Čo si dáme na prípitok?“
„Vieš, ja nie som zvyknutý na fajnotu, vypijem hocičo. Postačí mi aj dva deci jablčného vína.“
„Prečo tak skromne?“ začudoval sa Albert.
„Vieš, bol som dlho nezamestnaný a dôchodok mám... no, akoby som ti to... nie je to žiadna sláva, niekedy ma poštár ani nenájde a prídem aj o to málo, čo mi náleží. Skrátim to. Žijem zo dňa na deň, vlastne, som bezdomovec.“
„Rozumiem. Tak, nechaj, zatiahnem to za teba.“
„A ty, ako žiješ?“ spýtal sa Fero.
„Ja som ti frajer. Mám mladú ženu, modelku Amálku, krásavicu, akej široko-ďaleko niet. Máme mercedes a vilku s bazénom vo vychýrenej obytnej štvrti. Obskakuje ma, mazná, láska sa so mnou a nedala by ma za nič.“
„Ty si sa vedel narodiť! Nuž, veru, ja som také šťastie v živote nemal. Ženy o mňa nestáli a teraz im na mne už dupľom nezáleží. Veď by som im nemal čo ponúknuť, iba ak lavičku v parku alebo kanál. A koľkokrát nemám aj celé dni čo do úst,“ smutne skonštatoval Fero.
„To moja Amálka ti mi vyvára tie najväčšie dobrotky, masíruje mi lámku a číta na dobrú noc. Najlepšie sa spolu cítime vo vírivke, vieš, dáme si vínko, no a potom, čo ti budem rozprávať. Ale sme sa zahovorili...“
„No, bude nám už treba pomaly ísť, čoskoro zatvárajú. Tak, maj sa, Albert a niekedy si na mňa spomeň.“
„Tak sa maj a keby si niečo potreboval...Počkaj, počkaj, kde že to spávaš?“
„Naproti kostolu v parku pod najväčším javorom. Je to tam celkom pohodlné, lavičky sú široké ako manželské postele, ha, ha, ha. Ale určite by si tam nechcel nocovať.“
„Nechcel, veru, nechcel, ale asi budem musieť. Prichýliš ma?“
„Netáraj, veď máš dom, ženu, vravel si, že ťa čaká...“
„Áno, áno, Amálka ma už určite netrpezlivo čaká, ale za toho anciáša si ti neviem spomenúť, kde bývam...“

Ozdravný pobyt

„Zdravím vás, ujo. Idete z poľa?“
„Tak nejako, synak. A čože by si rád, há?“
„Viete, robím reportáže z rôznych regiónov, a tak by som sa vás rád niečo spýtal. Môžem?“
„Len sa pýtaj, synak.“
„Dobre, zapnem si mikrofón...Vaša obec leží v krásnom prostredí, pod horami, navôkol žiaden komín, všade iba čerstvý vzduch, iste sa to odráža aj na zdravotnom stave tunajších obyvateľov.“
„Áno, väčšina mojich rovesníkov bola naposledy u lekára pri asentírke. V našej dedine doktora ani nemáme.“
„A čo vy, ujo, tiež ho nepotrebujete?“
„Nepotrebujem. Ale keď som sem prišiel, nebolo tomu tak, mal som veľmi veľa problémov. Najprv som nemohol dýchať, preto ma toľko bili, búchali do chrbta, až som nakoniec dych popadol.“
„Ale, nevravte...“
„Áno, presne tak to bolo, ale odvtedy, ako som tu, je už moje dýchanie jedna báseň. Nikdy sa mi tie problémy nevrátili. Ak neveríš, synak, zahrám ti na fujarke tú moju.“
„Pozoruhodné... Ale aj ja cítim, že je tu vynikajúca klíma.“
„Ale to nie je všetko, mladý pánko. Mne sa nedalo ani chodiť, potkýnal som sa, padal, prevaľoval, museli ma vodiť, držať za ruky, no, skrátka, s rovnováhou to bolo na milú Jarmilu, ale po čase sa to všetko dalo do poriadku. Pozri, synak, vo svojej deväťdesiatke ti zatancujem ešte aj odzemok.“
„Ejha, ste dobrý, ujo, naozaj, klobúk dolu.“
„Máte to čudo pustené? Môžem pokračovať?“
„Pravdaže, len smelo hovorte, čo máte na srdci.“
„No, tak, keď som sem prišiel, nedalo sa mi vôbec hovoriť a moja pamäť bola ako sito, za toho anciáša som si nevedel zapamätať násobilku, nevedel som písať, mal som problémy niečo prečítať. Dyslalia, dyslexia, či ako to múdro nazývajú doktori a možno som mal iba niečo s očami. Ale teraz je to už, chvalabohu, v poriadku. Mám ti povedať, kedy zabili Ferdinanda, alebo dátum narodenia Jásira Arafata?“
„Obdivuhodné!“
„To však nie je všetko. Vidím, že aj ty si plešatý, a tak mi napadlo, že keď som sem prišiel, nemal som na hlave jediný vlas, bol som ako koleno a pozri teraz. Pokojne tromfnem hociktorého pankáča.“
„Je to naozaj neuveriteľné, že na Slovensku ešte existuje taká liečivá klíma. Vašu obec môžeme poslucháčom odporúčať na ozdravný pobyt, či kúpele. A ešte posledná otázka, ujo. Chcel by som vedieť, koľko času trvá také vyliečenie, teda, ako dlho už v obci žijete?“
„Od narodenia, synak...“

Exkluzivní ilustrace pro Pozitivní noviny: Katarína Sojková

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 21. 09. 2012.