Emília Molčániová: Vysávač | Vrak | Štvornohý priateľ

Vysávač

„Babka, neváhajte, je to najnovší model, ten vám povysáva aj chlpy z dlane.“
„Synáčik môj, keď ja neviem, nikdy som nič také nemala, robiť s tým nebudem vedieť. Ja v mojich rokoch si už na také novoty asi ťažko zvyknem.“
„Ale, tetuška, vy že ste stará? Vám by človek sotva hádal päťdesiat.“
„Ste milý, junáčik, ale mne už ťahá na osemdesiatku a tieto mašinky, vysávače, či ako to voláte, už nie sú pre mňa. My tu na lazoch sme odjakživa dlážku iba poutierali a domáce tepichy poctivo prášili osvedčeným pracherom. Vidíte, veď ja ani koberce nemám ako paničky v meste.“
„Keď budete mať vysávač, budete si ich môcť kúpiť. Chlpaté, huňaté, mäkké ako páperie. Vysávať s týmto typom je to najväčšie potešenie. Ani alergie sa nemusíte viac báť. Roztoče pri ňom nemajú šancu.“
„Mladý pánko, kdeže u nás alergia! V tejto krásnej prírode človek ani nemôže byť chorý. Aj toť môj dedko, nech mu dá Pán večný odpočinok, zomrel ako deväťdesiatročný, keď ho v meste zrazilo auto.“
„Babka, musíte ísť s dobou, veď dnes má už vysávač každý. Je bezsáčkový a nie je ani drahý.“
„Keď ja neviem...“
„S trojstupňovou filtráciou a je aj na mokré čistenie, má jednoduchú údržbu a...“
„A ani peniaze nemám.“
„Povedal som, že nie je drahý a ešte vám aj spustím z ceny. Dnes som už predal dva, pani Sakáčovej zo Sihoti a pani Hrbatej z kopca naproti.“
„Čože? Ilone Hrbatej, vravíte? Aj Sakáčka ho už má? Nuž a či som ja horšia od nich? Nože, ukážte, ako to čudo vyzerá.“
„Podívajte sa, tento je za tri, tento za štyri a tento za päťtisíc.“
„A tie dve si aký kúpili?“
„Pani Sakáčová za tri a pani Hrbatá tento za štyritisíc.“
„Tak, v tom prípade mi dajte ten za päťtisíc, čo aj jesť nebudem.“
„Dobre. Vypíšem vám výdajku a nech vám náš výrobok slúži k spokojnosti, dobre sa tu mávajte. Do videnia!“
„Nuž, idem ho ja vyskúšať. Takže, kde to máme... vytiahnuť šnúru z navíjača až po červenú značku... ďalej tu píšu, že koncovku strčíme do zástrčky... došľaka, zabudla som... veď ja nemám zavedenú elektrinu...“

Vrak

„Dobrý deň! Priniesol som vám faktúru za opravu auta.“
„Dobrý deň! Poďte ďalej.“
„Takže, spolu si to prejdeme. Vymenené predné sklo, keďže ako viete, bolo prasknuté.“
„Naozaj? Nevšimol som si.“
„Áno a povedal by som, poriadne. Potom sme vám dali novú nápravu. Stará bola natoľko skorodovaná a na niektorých miestach aj prasknutá. Priam životu nebezpečne opotrebovaná.“
„Ale ba, skutočne?“
„Podvozok bol v dezolátnom stave, prakticky sme ho nanovo úplne zrekonštruovali.“
„Muselo to skutočne byť?“
„Povedali ste, že vám máme dať auto do pojazdného stavu, nič viac. S kolegami sme všetko najprv prešli a naozaj iba po zvážení sme tie zásahy urobili. Takže, kde som skončil… Áno, vymenený motor, karburátor, všetko elektrické vedenie a pomocné rozvody. Benzínová nádrž bola deravá, vyzvárali sme vám ju, olejová nádrž je vymenená za novú, nakoľko bola zdeformovaná…“
„To snáď nemyslíte vážne? Veď to auto malo iba šesť rokov.“
„Ale potom ste museli na ňom jazdiť vo dne, v noci.“
„Nuž, áno, chodím na ňom dosť často. Pokračujte.“
„Na motorickej časti bol zachovalý iba olejový filter, ten bol vymieňaný asi prednedávnom, však?“
„Nepamätám si, môže byť.“
„Inak išlo všetko von a nahradili sme to súčiastkami novými. V interiéri to nebolo tiež nič moc, iba jeho obnova stála 20 tisíc korún. Ďalej povrchová úprava karosérie, vrátane výmeny všetkých jej častí, suma sumárum 98 tisíc korún.“
„Čože? Ale, veď karoséria nebola až natoľko zlá.“
„To si len myslíte. Lámala sa už v rukách.“
„No, toto…“
„Takže, keď to všetko definitívne spočítame, oprava vás vyšla na 250 500 korún.“
„Veď za to by som si kúpil nové auto!“
„Áno, ja by som to tiež tak riešil, ale váš príkaz znel jasne. Obnoviť, čo je treba a čo sa dá. No, poďte si ho pozrieť, stojí pred domom, presne tam, odkiaľ sme si ho na opravu odtiahli.“
„Ale, to predsa nie je moje auto!“
„Akože, nie?“
„Tak, že nie je. Toto je auto suseda Podkovičku. Chcel ho dať odviesť na vrakovisko a čakal už iba na pojazdnú zberňu železného šrotu…“

Štvornohý priateľ

„Dobré ránko, Rexo! Tak, ako si sa vyspal? Vidím, že si toho veľa nenaspal, prezraď, kde si zasa bol v noci, há?“
„Hav, hav, hav!“
„No, viem, viem, dohodli sme sa, že sa ti nebudem starať do súkromia, tak, dobre. Tu máš granulky, úplne čerstvé z hypermarketu. Pozerám, že sú vyrobené... no, sú ešte v záruke.“
„Hav, hav, hav!“
„Nuž, ale môj zlatý, neobchádzaj to a pekne žer!“
„Hav, hav, hav!“
„Čo ti na nich vadí? Je to najzdravšie žrádlo, máš tam kopu vitamínov a minerálov, tak sa neondej a začni už, jasné?“
„Uuíí, uuíí!“
„Už som si myslel, že nevieš nič inšie povedať, ale mňa neobmäkčíš, žer!“
„Uuíí, hav!“
„No, dobre, dobre, dosť, neolizuj ma, fuj, nechaj, žrať si mal... Do čerta, ty ma vždy dostaneš...kúpil som ti niečo mimoriadne, mal si to dostať až na narodeniny, ale, dobre teda, tu máš. Je to špeciálna strava, dusené mäsko, mäkučké, voňavé, od toho budeš mať srsť ako model hrivu.“
„Hav, hav, hav!“
„Čo to trepeš? Že ti to nechutí? Ty, počúvaj a nie si ty nejaký chorý? Ukáž, no, teplotu nemáš, uzliny sú v poriadku, počkaj, ešte ti vyšetrím brucho. Vyzerá v norme, takže sa pekne do toho pusti a nech tam nezostane ani omrvinka!“
„Hav, uuíí!“
„Jesť predsa musíš, inak nezvládneš nočné služby. Že by si radšej jemnú huspeninku so šunkou, ako minule?“
„Hav, hav, hav!“
„Nuž, môj milý, máš smolu, veď vieš, že si ju už všetku zožral.“
„Hav, uuíí!“
„Tak, počkaj chvíľku, dúfam len, že ma neprezradíš. Mám pre teba odložený kúsok loveckej salámy...“
„Hav, hav, hav!“
„Tak, toto je už vrchol! Ak to do minúty nezožerieš, idem za mojou starou, aby toho na obed uvarila viac a budeš pekne žrať to, čo musím ja!“

Exkluzivní ilustrace pro Pozitivní noviny: Katarína Sojková

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 08. 05. 2012.