Sadol som si do bufetu a popíjal kávu. Mal som ešte trochu času a tak som si doprial moju obľúbenú čiernu drogu a vychutnával som jej horkastú chuť na jazyku. Hľadel som po miestnosti. Ako policajt sem chodievam služobne počas pochôdzky, patrí totiž do nášho rajónu. Teraz som bez uniformy, služba mi začína až o tri hodiny.
V rodine sa vyskytol istý vážny problém. Minula sa nám patagónska klobása, obľúbená lahôdka mojej ženy, a tak ma vyslala zohnať ju. Obehal som celé mesto a úspešne. V igelitke mám z nej dve nožičky.
Popíjal som a rozmýšľal, keď tu ma zaujal rozhovor pri susednom stole. Zbystril som pozornosť…
„Koľko vravíš, že tam bude?“
„Dvadsať miliónov.“
„Dnes je pondelok, do stredy máme čas. Urobiť sa to dá iba v stredu.“
„Pozri, tu je plán prízemia. Ty budeš stáť tu, ja si vezmem na starosť pravú stranu… Hneď po príchode treba zneškodniť kamery a potom preventívne odbachnúť nejakého zamestnanca. Tak aspoň pokladníčka nebude robiť problémy a všetko budeme mať pod kontrolou…“
Nenápadne som sa otočil a uvidel som dve zarastené indivíduá. Hľadeli do nejakých papierov. Starší z nich potom pokračoval:
„Auto bude z požičovne a masky som už obstaral.“
Automaticky som si siahol pod sako. Samozrejme, služobnú zbraň nemám, je doma… Čo urobím? Vo vrecku som si nahmatal ešte zabalený vrták, čo som kúpil v obchode. Rýchlo som sa postavil za nich a prikázal:
„Ruky hore! Pomaly sa postavte a choďte smerom ku dverám. Ak sa pokúsite zdrhnúť, napálim to do vás. “ Jednému som tlačil medzi lopatky ženinu klobásu v igelitke a druhému štrnástku vrták. Takto som ich viedol pomedzi dav ľudí až na policajnú stanicu. Tam som ich víťazoslávne postavil pred službukonajúceho kolegu. V krátkosti som mu rozpovedal, čo som počul a potom som sa pobral domov pripraviť sa do služby.
Cestou som si predstavoval, aký šok zažije šéf, keď mu ako na podnose predložím takých nebezpečných zločincov. A dokonca som to zvládol sólovo! Neustále má niečo proti mne, konečne uzná, že nie som nijaká nula, ale rýchly, pohotový a ostrieľaný muž zákona. No a pod tlakom verejnosti, lebo tá určite zareaguje, na to dám krk, ma bude musieť povýšiť. A nebudem už robiť iba poskoka, konečne mi zveria náročnejšie akcie.
Keď som prišiel do práce, nič. Žiadna slávobrána, žiadne poklepanie po pleci. Všade bolo ticho ako na pohrebe. Takto som si teda privítanie nepredstavoval.
„Máš ísť ku šéfovi,“ cez zuby mi prehodil kolega.
Už je to tu. Tak predsa. No, keď som vchádzal do jeho pracovne, vedel som, že niečo nie je v poriadku.
„Človeče nešťastný, čo si to vyviedol? Potupil si dvoch najslávnejších filmových pracovníkov, akí kedy u nás pracovali! Teraz si bude celý svet o nás myslieť, že sme nejakí neokrôchanci, krováci, či čo ja viem ešte čo. Tí dvaja práve rozoberali scenár, keď si ich zaistil. Také krásne exteriéry na filmovanie tu na okolí máme, no viac nám už sem určite nik nepríde. Hanbi sa!“
Aj som sa hanbil. Celé mesto si o mne hovorilo, každý sa mi smial. Deti dokonca písali v škole písomnú prácu na tému Nepraví zločinci. A ja by som bol najradšej chodil po kanáloch. Žena mi odišla k mame aj s patagónskou, lebo nezniesla výsmech susediek. Ostal som poskokom…
A potom mesto zažilo ďalší šok. Vo štvrtok ráno všetky noviny palcovými titulkami oznamovali, že banku prepadli dvaja lupiči a ukradli dvadsať miliónov…