KTO SA SMEJE NAPOSLEDY

Filip Haluzina si robil srandu z kade koho. Nebolo by dňa, kedy by si z niekoho nevystrelil. Nie každému sa však jeho humor pozdával a často mu vraveli:
„Daj si pozor, aby ťa ten smiech neprešiel. Môže sa stať, že natrafíš na niekoho, kto nebude mať preň pochopenie.“
Filip bol však hrdina a nepočúval. I naďalej si spestroval život svojimi strelenými kúskami. Až raz padla kosa na kameň…
Haluzina sa vracal z dovolenky až z druhej polovice zemegule. Spoznal exotiku tamojších končín, bol ako čokoláda a ideálne oddýchnutý. Zacnelo sa mu opäť po nejakej kujonovine. A tak si kúpil v miestnom obchode 2 kilogramy sklenárskeho gitu na tmelenie okenných tabúľ, zabalil ich do igelitu, urobil z nich úhľadné balíčky a každý previazal tenkým špagátom.
„Vystrelím si z colníkov, budú si myslieť, že som pašerákom drog.“ Balíčky si vložil do kufra na samý vrch a v duchu sa rehotal, akú dobre zrežírovanú komédiu opäť zažije.
Mal však totálnu smolu. Narazil na ambiciózneho, no neskúseného mladého policajta, ktorý chcel mať zásluhy za každú cenu a tak sa s Filipom dlho nebabral. Zobral doličný predmet a viedol ho v želiezkach rovno za mreže. A to mal Haluzina ešte obrovské šťastie, že ho chytili až naši colníci. V jeho dovolenkovej destinácii by bol dostal rovno trest smrti.
Začalo sa vyšetrovanie a všetko, čo k tomu patrí. Policajné orgány síce neskôr potvrdili, čím argumentoval Haluzina, že prenáša iba obyčajný git, ale vyšetrovanie už bolo natoľko rozbehnuté, že nebolo cesty späť. Priznať, že policajti nerozoznajú drogy od gitu, by bolo neprípustné. Zvlášť keď išlo o synáčika samotného policajného riaditeľa. Policajti sa predsa nemýlia. A tak dostal náš hrdina nádielku osem rokov v najprísnejšej skupine.
Myslíte si, že ho humor už konečne prešiel? Omyl. Mal totiž obrovské šťastie. Bola mu síce pridelená cela na prízemí bez vody a kanalizácie, ale čo bolo hlavné, bez betónovej podlahy, iba s udupanou hlinou. Filipov zmysel pre kreativitu tento fakt zaregistroval a ocenil hneď pri vstupe do cely. Bol by v tom čert, aby som im aj tentokrát neprešiel cez rozum, hovoril si. A nasledovala klasika. Po nociach usilovne kopal podzemný tunel a predstavoval si, ako jedného dňa svojim husárskym kúskom opäť niekoho napáli. To jediné mu dodávalo chuť do tvrdej driny. Po dvoch rokoch konečne dosiahol vysnívaný cieľ. Ocitol sa v mestskej kanalizácii. Už videl namrzené tváre svojich väzniteľov, predstavoval si, ako si bijú hlavu o stenu, ako ich za útek väzňa postupne jedného po druhom degradujú, zatiaľ čo on vzal roha priamo spred ich nosa.
Nuž a teraz, kedy by to človek najmenej očakával, teraz, keď dosiahol to, o čom dva roky po nociach sníval a na čom tak tvrdo pracoval, teraz ho odrazu humor prešiel. Bolo to tesne po návšteve poštára v jeho byte. Obdržal list od samotného riaditeľa väznice. Čítal: Ďakujeme Vám za príkladnú pomoc pri sanácii nášho ubytovacieho zariadenia. Vašim pričinením sme mohli konečne vybudovať kanalizáciu už i v poslednej našej cele. Ďalej Vám s potešením oznamujeme, že amnestia, vyhlásená prezidentom republiky, sa týka aj Vás…

PRVÁ  LASTOVIČKA  

 Nachádzame sa v  Nižnej nad Vyšnou. V dedine, ktorá vyhrala prvé miesto v  medzinárodnej súťaži „Najekologickejšie miesto na zemeguli“. Vzduch je tu skutočne čistý, nezvyknutým pľúcam až vyráža dych. Pri mikrofóne mám starostu obce.

„Pán starosta, mohli by ste nám povedať niečo bližšie o tomto jedinečnom úspechu?“

„Áno. Myslím si, že si to prvé miesto právom zaslúžime. Ako ste si už iste všimli, v našej obci nepremávajú vôbec žiadne autá. Za to môžeme ďakovať zvýšeniu cien pohonných hmôt, všetky motorové vozidlá postupne skončili na šrotovom poli. Ak sa pozriete okolo seba, uvidíte šesť komínov, ktoré predtým dymili a smogom zamorovali krajinu. Dnes našťastie už všetkých šesť dôkladne vytunelovaných fabrík nič neprodukuje.“

„A ako je zabezpečená preprava obyvateľov?“

„Dopravu ako takú tu vlastne ani nepotrebujeme. Deti majú školu v obci, nezamestnaní a dôchodcovia cestovať nepotrebujú. Raz denne premáva do okresného mesta autobus na ľudský pohon. Funguje to tak, že každý cestujúci je povinný po nastúpení šliapať do pedálov umiestnených pod sedadlom. Oslobodení sú len invalidi a postihnutí. Inak chodí každý pešo a dostatok pohybu sa odrazil i na priaznivom zdravotnom stave našich občanov.“

Oproti mne ide miestny učiteľ a ja si dovolím ho osloviť.

„Pán učiteľ, ako sa žije v obci s takou unikátnou klímou?“

„Po nastúpení tohto zdravého životného štýlu sa výsledky dostavili veľmi rýchlo. Pomohlo nám i to, že medzitým došlo k ďalšiemu zdražovaniu. Tak napríklad: voda. Zásadne nepijeme vodu z vodovodu, ale z miestneho minerálneho prameňa, ktorý je zdarma. Sem sa chodíme i umývať a otužovanie ide nášmu obyvateľstvu veľmi k duhu. Voči všetkým chorobám sú naši ľudia natoľko imúnni, že nám nerobilo problém, po zdražení elektriny a plynu, odstaviť kúrenie vo všetkých domácnostiach. Nik tým neutrpel újmu, naopak, kvitujeme to ako veľmi šikovný ťah zo strany našich vládnych predstaviteľov a ďakujeme im. Vysoký obsah lítia v prameni  má za následok nielen to, že populácia je absolútne zdravá, ale už päť rokov nikto v našej obci neumrel.“

„Pristavil sa pri nás najstarší občan obce Benjamín Matuzalem. Chcete k tomu i vy niečo povedať?“

„Môžem to len potvrdiť. Mám 136 rokov a cítim sa na tridsať. My starší z ľudu sme sa zišli, aby sme porozmýšľali, ako by sa na našom postavení dalo ešte niečo vylepšiť, ale na nič múdre sme už neprišli. Raz darmo, nemáme takú vynaliezavosť ako naši politici, skrátka, sú to mozočky, kam sa my na nich hrabeme. Nuž, a čo sa mňa týka, nielenže zomrieť ešte nechcem, ale ani nemôžem. Z dôchodku si odložím mesačne nanajvýš tak 50 korún, nuž a to si na truhlu našetrím najskôr o tridsať rokov. Ale, prepáčte, musím sa ponáhľať, dnes sa žení môj otec a ja nie som ešte vyrichtovaný.“

„Čože? Váš otec sa žení? A to sa mu v takom vysokom veku ešte chce?“

„Nuž, pravdupovediac, veľmi sa mu nechce, ale on sa musí. Tak do videnia!“

Ostávam v nemom úžase. Tak takto to teda je. Ja somár, som chodil po mítingoch, štrajkoch, kričal som a nadával pri každom zdražovaní a zatiaľ to naši vládni predstavitelia mysleli s nami dobre. Naozaj nás zvyšovaním životných nákladov viedli ku krajším zajtrajškom, k blahobytu a... Nakoniec, práve som to videl na vlastné oči. Chudáci poslanci sa trápia, špekulujú, ničia si svoje zdravie vysedávaním v parlamente a my sme takí nevďační. Ostáva nám dúfať, že táto dedina je zatiaľ len prvou lastovičkou, a že počínanie našich politikov pochopia všetci voliči a Slovensko sa stane jedným veľkým ekologickým rajom.

Takto zadumaný idem hore dedinou, keď tu zrazu... Moment, voľačo tu nehrá. Lepšie povedané, hrá. Áno, počujem smútočnú hudbu. Nuž, ale či učiteľ nepovedal, že v dedine už päť rokov nik neumrel? Žeby ma oklamali? V záujme objektivity idem celú vec prešetriť. A naozaj, na cintorín kráča smútočný sprievod a na jeho čele truhla, dokonca dve. Nuž, vyzerá to tak, že som im poriadne naletel.

„Hej, teta,“ oslovím tetušku v čiernom, „ ktože zomrel?“

„Vy to neviete?“ vyvalila na mňa uplakané oči. „Aha, vy nie ste tunajší. Nuž, opustili nás, nech im je zem ľahká, náš lekár a hrobár.“

„A, čože, zdravie im neslúžilo?“ pýtam sa, aby som tomu prišiel na koreň.

„Čerta rohatého, boli zdraví ako repa. Zomreli od hladu.“