Omyl

Vystúpila som z autobusu a zrýchlila krok. Zahĺbená do myšlienok som sa nevdojak usmiala. Spomenula som si na fantastický, vášňou naplnený večer, čo sme včera prežili s mojim Peťkom. Nebolo by od veci, keby sme si dnes dali repete. Naše medové týždne mali skutočne búrlivý milostný priebeh. Vtom mi však prišlo na um, že spomínal niečo o aute a spojke, hm, takže si dáme pauzu, lebo sa bude venovať tento krát inej, našej Felícii.Moje predtuchy sa naplnili hneď, ako som otvorila bráničku. Spod oceľového tátoša môjmu drahému trčali iba nohy, no… a ešte niečo nachádzajúce sa trochu vyššie. Opäť mi myšlienky zablúdili k včerajšiemu večeru a nahnúc sa k prednému nárazníku priam profesionálne som ho chytila za lákavú časť jeho mužského tela.

„Nazdar, láska, darí sa ti? Keď skončíš, čakám ťa,“ povedala som a s veľavravným prísľubom som cmukla.
Keď som vošla do kuchyne, čakal ma šok. Za stolom sedel môj Peťko a popíjal kávu. Ostala som s otvorenými ústami stáť a nebola som schopná slova. Do kelu, tak kto je potom ten pod autom? Dozvedela som sa to po chvíľke, len čo ma Peťko pustil z objatia.

„Nevedel som si s tým rady, a tak som si zavolal na pomoc Vilka. Vravel, že to zvládne,“ vecne poznamenal môj drahý.

„Vilka? Vilka Malého? To myslíš vážne?“
„Čo sa tak čuduješ, veď vieš, že jeho otec bol automechanikom a on sa tiež do všetkého rozumie…“
Ďalej som už nepočúvala, ale som si s hrôzou predstavovala, ako sa asi budem odteraz tváriť, keď ho stretnem. Bol to totiž náš mladý kaplán.

Medovníky

„Ach, tie tvoje medovníčky sú fantastické, ako to robíš, že ich máš ako vata?“ spýtala sa ma priateľka.
„Dám ti recept, a ak budeš pokračovať presne podľa neho, nabetón sa ti podaria.“
„Tak, ako to dopadlo, prečo si nepriniesla vzorku?“ vyzvedala som po pár dňoch.
„Ani sa nepýtaj, zožral ich pes, ten jediný mal na ne dostatočne silný chrup. Mne, začiatočníčke, musíš popísať recept podrobnejšie, musí tam byť každý detail, každý pohyb prstom, všetko, čo ti v tom momente prejde hlavou. Napíš mi ho ešte raz, prosím.“
Dobre, tak som pracovala a popri tom písala:
Zapni rúru.
Odprac z pracovného stola sanitku, lego a detské hrýzatko.
Poutieraj na ňom porozlievaný sirup a zbytky detskej krupice.
Priprav si váhy. Misku z nich si choď vziať do detskej izby, kde slúžila ako korba na nákladiak.
Odváž a preosej kilo múky a vysyp to do misky.
Vyber z chladničky tri vajcia a poumývaj dcére ruky od múky, lebo ona ich za ten moment stihla do nej strčiť.

Zanes manželovi do izby pivo, lebo nemôže odísť od obrazovky, nakoľko sleduje kľúčový, dôležitý zápas svojho obľúbeného mužstva.
Zabi tri celé vajcia do múky.
Pošli preč pudlíka, ktorý sa ti motá popod nohy.
Najmladšia ratolesť kričí, že chce kakať, choď za ňou a poumývaj jej ritku.
Pridaj medovníkové korenie a odožeň psa, ktorý začal od neho kýchať.
Vlej do zmesi rozpustený med.
Odnes prázdnu fľašku od piva do komory.
Poumývaj dcére ruky až po lakte zababrané od medu, múky a vajec a nezabudni jej hodiť na zadok.
Poutieraj jej slzy a uteš ju.
Niekto zvoní, choď otvoriť a preber od poštárky doporučenú poštu pre manžela.
Keď sa vrátiš do kuchyne, neodpadni, ale vezmi metličku, handru a kýbeľ a daj sa do riadenia. Najmladšiemu dieťaťu sa podarilo prevrátiť misku s ingredienciami. Obe deti sú biele, náš čierny pudlík náhle ošedivel a na očiach má beľmo. Preto nevidí, že beží z jednej miestnosti do druhej a všade robí skazu.
Deti hoď rovno do vane a spolu so psom ich vykúp.
Urob generálne upratovanie v celom byte.
Rozhodni sa, či začneš s pečením odznova. Ja som vypla rúru, vzala deti a šli sme po medovníčky do najbližšej cukrárne.

Lietadlo

Tešil som sa ako malý chlapec. Mal to byť turnaj môjho života. Dva predošlé ročníky som vyhral, a to som vôbec nebol favoritom. Čo už teraz, keď som rok ladil formu a viem, že môj vetroň F3J dokáže skvelé akrobatické kúsky, aké som nevidel ani u špičkových leteckých modelárov z celého sveta. Môj termický model je ovládaný rádiom, má rozpätie krídel štyri metre a váhu necelé dve kilogramy. Poviete si: normálny vetroň odliaty vo forme pod tlakom z materiálov uhlíka a kevlaru. Je tam toho, dnes je to už bežná technológia aj v najodľahlejších kútoch zemegule. Ale pozor! Podarilo sa mi skonštruovať taký nevšedný tvar výškovky, že som sám bol z jej aerodynamických vlastností paf. Podľa predpisov FAI sa lieta na čas desať minút s presnosťou pristátia. Presnosť bola zakaždým v tolerancii. Ale šokovalo ma, že môj nový model nalietal v dobe tréningov temer dvojnásobok letovej dráhy ako bolo obvyklé. Čudujete sa teda, že si tak verím? Ak sa mi to podarí, a o tom som presvedčený, mám zlato vo vrecku a naviac trhnem nový svetový rekord.

Bol piatok pred vytúženým víkendom a ja som sa rozhodol, že ešte naposledy preskúšam parametre môjho zázraku. Šiel som na miesto, kde sa v nedeľu budú konať majstrovstvá. Krásna lúka, široko-ďaleko nič, iba v diaľke budova obohnaná vysokým múrom. A tu sa stalo niečo neuveriteľné. Akosi som nepočítal, že môj perfektný stroj zaletí až za obzor a trochu mi to ušlo. Skrátka, lietadlo skončilo za tehlovým múrom. Čo mi zostávalo? Preliezol som ohradu, skočil dolu a vtedy sa odkiaľsi ozval zvonček a tlieskanie. Dvaja muži v bielych plášťoch zvolávali osoby sediace v parku na lavičkách k večeri. Moje lietadielko som nevidel, preto som sa vydal popri múre k neďalekým kroviskám, lebo som tušil, že by tam niekde mohlo byť. Odhŕňal som husté krovie, keď tu ma zozadu niekto mocne chytil za plecia, až ma to zabolelo.

„Kamže, kam? Nepočujete, že je večera?“
„Ja si len zoberiem svoje lietadlo a pôjdem...“
„Mladý muž, to platí aj pre letcov. Tak, poďme, poďme!“
Dvaja svalovci ma násilne vtiahli do budovy a napriek protestom ma šupli do malej miestnosti. Jeden z nich otvoril okienko na dverách a povedal:
„Buďte pokojný, lebo prinesiem zvieraciu kazajku!“
Vtedy som všetko pochopil. Som v blázinci! Začal som búchať na dvere, aby mi dovolili hovoriť s lekárom, ale moju žiadosť nik neakceptoval. Zriadenec mi priniesol večeru, a keď som na chvíľu stíchol, pohladil ma po tvári:
„No, vidíte, takto je to správne, prečo by ste mali vyvádzať?“
Snažil som sa čo najpokojnejšie povedať:
„Počúvajte, pane, mám vonku štyridsaťtisícové lietadlo, a ak mi ho niekto poškodí alebo ukradne, bude to vaša vina. Preto vás prosím, pustite ma, ja som tu omylom, pochopte to už konečne!“
„Tu sú všetci zdraví a omylom, ale letca sme tu ešte nemali.“
„Prosím vás, zavolajte lekára,“ povedal som prosebným hlasom.
„Dobre, po večeri sa na vás pozrie.“ Odišiel.
Prišiel mi na um citát od Neffa: V blázinci sa zdravý od chorého nelíši. Obaja sú presvedčení o svojom zdraví, ibaže tie argumenty, ktoré sú u zdravého potvrdením jeho zdravia, u chorého sú dokladom vážnosti jeho choroby. A tak nejako to spočiatku prebiehalo pri mojom vyšetrení šéflekárom.
„Ako ste sa dostal k lietaniu?“
„Lietadlá sú mojím koníčkom od malička.“
„Pozoruhodné. Už od malička, vravíte?“
„Zostrojil som ich už niekoľko a vždy boli veľmi vydarené.“
„Ejha, tak vy nielen lietate, ale si ich aj sám konštruujete.“
„Áno, my leteckí modelári vtedy najlepšie porozumieme svojmu stroju...“
„Počkajte, vy ste letecký modelár? A vravíte, že vám do našej záhrady spadlo lietadlo?“
„Stále sa vám to pokúšam vysvetliť.“
„Tak to sa musíte porozprávať s našim neurológom, ten má tiež syna modelára a ten vraj patrí medzi svetovú špičku.“
Po chvíli vstúpil do miestnosti bradatý obézny muž s kladivkom zastrčeným vo vrecku plášťa a nahodil strojený úsmev.
„Kolega mi povedal, že vy ste Peter Stanko, ten slávny letecký modelár. Som doktor Dementný a mám sa s vami porozprávať. Tak teda, začneme pyramídovými javmi. Ľahnite si.“
„Ale, načo? Nepovedali vám...“
Neurológ do mňa strčil a ja som sa po jeho rane zvalil na vyšetrovací stôl. Pošteklil ma a zašomral:
„Plantárny reflex funguje, Babinského v poriadku...“ O chvíľu zasa: „Rossolimo, Mendel-Bechterev... Žukovski-Kornilov,“ hundral si popod nos a stváral so mnou všelijaké kúsky. „Oppenheim... moment, ten Oppenheim sa mi akosi nepáči...“ A ja som sa musel tváriť normálne, hoci ma išlo rozhodiť.
„Vravíte, že máte šancu na zlato...? Mladý muž, nepili ste?“
„Som abstinent.“ Vôbec sa mi nechcelo s ním debatovať, myslel som len na svoje lietadlo, čo keď sa náhodou niektorému z pacientov dostane do rúk?
„Mám podozrenie na Korzakovov syndrom pri delíriu tremens, vtedy pacient vidí preludy. Hm...áno, vyzerá to na paranoidnú dementnú schizofréniu.“
„Schizo čo? Do kelu, tak ma už neštvite a pustite ma!“
Odporúčanie neurológa, ktorý ma vôbec nepočúval, znelo: Ponechať si pacienta do pondelka na pozorovanie.
Zlatú medailu som nezískal, ani svetový rekord nepadol. Triumfoval môj najväčší rival, syn doktora Dementného.