ÚPRAVA PLATOV

Už dlhší čas sa ozývali hlasy, ktoré sa dožadovali zvýšenia platov lekárov, preto sa poslanci rozhodli, že tak učinia na 55. schôdzi parlamentu. Návrh predniesol Juraj Krošnička:

„Vzhľadom k tomu, že lekári majú najnižšie platy spomedzi vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov, apelujem na podstatné zvýšenie ich príjmov. Navrhujem hranicu 5O% a viac. Odôvodňujem to štatistickým zistením, že ich platy sú hlboko pod celoštátnym priemerom.“

Najprv sa kde-tu ozval súhlasný výkrik a postupne všetci tlieskali a nakoniec skandovali. To je predsa škandalózne, to sa malo prejednať už dávno!

Nastala rozprava. Prvý vystúpil Jano Cvernička. Jeho prejav sa niesol v znamení konštatovania poľutovaniahodnej skutočnosti, že lekári boli až doteraz tak nehorázne zanedbávaní. Je smutné, že upratovačky sú na tom platovo lepšie ako oni, inteligencia, ktorú napokon každý z nás bude raz potrebovať. A samozrejme, keď príde na vec, bude žiadať tú najlepšiu starostlivosť. Kým je ešte čas, treba si ich udobriť. Ovácie nemali konca-kraja.

Druhý sa do diskusie prihlásil Fero Omachel. V podstate súhlasil s predrečníkom, ale dovolil si podotknúť, že predsa len pri posudzovaní percentuálneho zvýšenia treba mať na zreteli tú skutočnosť, že lekári ošetrujú sami seba zdarma a teda, že majú určitú finančnú výhodu v porovnaní s ostatným obyvateľstvom. Inak, že súhlasí s kolegami.

Technickou poznámkou zareagoval na suseda Ivan Múdry, ktorý podotkol, že sa nesmie zabudnúť aj na ten fakt, že denne dostávajú množstvo dvadsaťkorunáčiek, nik iný tieto príjmy nemá. Určitá časť poslancov tento argument kývaním hlavy pripúšťala.

Ďalšia v rozprave bola Klotilda Šetrná a tá pripomienkovala tému v tom zmysle, že súhlasí  s prípadným zvýšením platov lekárov, ale netreba zabudnúť, že nielen oni majú lekárske ošetrenie zadarmo, ale aj ich rodiny. Naviac každý ich pozná a väčšina z nich využíva rôzne výhody zo strany obyvateľstva z titulu ich povolania. Sem-tam sa ozvalo zatlieskanie a súhlasný výkrik.

Jožo Držgroš bol ďalší v poradí. Ten sa vôbec neokúňal a povedal na rovinu, čo si o tom všetkom myslí. Lekári sú privilegovaná vrstva a aj s nízkymi platmi nemajú problém vyžiť, lebo si majú možnosť zarobiť na pohotovostných službách, čo predavač, poslanec alebo učiteľ nemôže. K ostatným spomínaným výhodám priradí ešte i naturálne a finančné úplatky a tak nevidí dôvod, prečo by mal byť tento problém akútny. Vo všeobecnosti však nie je proti úprave ich platov, len to percento treba poopraviť. Poslanecká obec reagovala búrlivým potleskom.

Ako posledný sa k problému vyjadril minister financií. Hovoril niečo v tom zmysle, že za týchto zistených okolností je otázne, či nie je irelevantné vôbec o tejto veci hovoriť ako o probléme. Keď to tak bolo všetko zhrnuté, zdá sa mu, že by tu malo dôjsť skôr k úprave platov opačným smerom. Napokon, že to necháva na poslancoch. Ale dovolí si im pripomenúť, že nech majú na pamäti, že v tomto roku môže dôjsť z obmedzených finančných možností k úprave platov len jednej skupiny štátnych zamestnancov. Nech sa teda rozhodnú sami, koho platy to budú, ich, alebo lekárov.

Hlasovanie bolo vzácne jednohlasné, dokonca sa nik ani nezdržal. A tak lekári opäť obišli naprázdno.

ÚPLATOK  

Fero mal starosti. Dcéra trvala na tom, že chce ísť študovať medicínu. A tatko, zariaď. Keď jej povedal, že dostať ju tam bude veľmi ťažké, pripustila, že prinajhoršom by to mohlo byť ešte právo. Radil sa s kamarátom Paľom, ktorý mal v týchto veciach dlhodobé skúsenosti, veď aj svoje tri deti dostal na lukratívne školy. Skrátka, vedel ako na to. Ferovi poradil, že ak chce uspieť, bude musieť hlbšie načrieť nie do vrecka, ani peňaženky, ale rovno do banky. Medicínu odhaduje na takých stotisíc korún. Povedal mu ešte, za kým má ísť, aby jeho misia nestroskotala.

Určený obnos dal do obálky a vybral sa za svojím poslaním. Sadol si pred profesorovu pracovňu a bol odhodlaný splniť úlohu za každú cenu.

Po hodine čakania vyšla sekretárka a pozrela na čakajúceho:

„Idete za pánom profesorom? Musíte chvíľku počkať, má dôležitý hovor.“

Fero aj cez tapacírované dvere počul, že profesor na niekoho do telefónu kričí:

„... vravím vám, nedalo sa... príďte, vrátim vám ich... môžete aj ihneď...“

Fero ešte nejakú chvíľu sedel pred pracovňou, vzápätí  sa otvorili dvere a sám profesor ho pozval dovnútra. Ani sa nespýtal, v akej veci prišiel, hneď mu podával obálku a vravel:

„Skutočne to nešlo, tu vám dávam naspäť peniaze, berte si ich a zmiznite, už vás nechcem vidieť a  dúfam, že mi nenarobíte problémy...“ a nasilu ho vytlačil na chodbu.

Fero ostal ako obarený, v hlave mal zmätok. Sadol si v parku na lavičku a pozrel do obálky. Z nej sa na neho škerilo dvadsať novučičkých päťtisícových bankoviek. To nie je možné! Takže má teraz v saku obálky dve. Povedal však, že ho nechce viac vidieť.
A problémy? Tie mu určite robiť nebude.

Teď strávil tento fakt, vstal a zamieril na právnickú fakultu.