ADRENALÍNOVÝ ŠPORT
Pištík bol jednoducho trieda. Poznal ho celý svet. Filmové spoločnosti sa o neho trhali, lebo to, čo dokázal on, na to hocikto nemal. Bandy-džamping bol len slabý odvar jeho strelených kúskov. Splavovanie najdravších vôd na zemi, snowbord, ako útek pred rútiacou sa odstrelenou lavínou, vyskakovanie za jazdy z japonských magnetických rýchlikov, skoky z mosta samovrahov v San Francisku, to boli činnosti, ktoré mu udržiavali hladinu adrenalínu len mierne zvýšenú. Jeho hladný krvný obeh však neustále túžil po vyšších dávkach tohto blahodárneho hormónu. Preto boli Pištíkove kaskadérske kúsky čoraz náročnejšie a neuveriteľnejšie. Bol ochotný cestovať hoci na kraj sveta, len aby si vyskúšal, čo ho vzrušovalo. Ako povrazolezec kráčal bez siete po lane z jedného newyorského mrakodrapu do druhého, vo Venezuele skákal z najvyššieho vodopádu na svete do jeho rozbúrených spenených vôd, či skákal z padáku, ktorý si otvoril tesne pred dopadom. Na veži miestneho kostola mal neustále pripravené náradie na skok do prázdna, ktoré ho na poslednú chvíľu istilo. A keď pocítil absťák, prvá pomoc bola poruke. I jeho zamestnanie mu hralo do nôty. Bol požiarnikom a nie hocijakým. Kde už všetci jeho kolegovia vzdávali situáciu, tam on ešte riskoval a konal dobro postihnutým i sebe. Jedného dňa pri zásahu požiarnikov vyniesol z horiaceho domu naozaj v poslednej chvíli slečnu Justínku, ktorej hora Pištíkových svalov načisto pomútila rozum a zamilovala sa ako puberťáčka. Možno preto, že Pištík bol obor, Justínkin štyridsaťcentimetrový pás a necelých päťdesiat kilogramov živej váhy ho neočakávane chytilo za srdce. Krvný tlak sa mu zvýšil a zažil opäť jeden z tých svojich adrenalínových relaxov. A keďže tu bola obojstranná náklonnosť, dali sa dohromady, zatiaľ len nadivoko. Najprv nosil Pištík Justínku v srdci, potom začas na rukách a nakoniec jej mal plné zuby a často mu ležala v žalúdku. Nijako totiž nechcela tolerovať Pištíkove výjazdy za adrenalínovými dobrodružstvami s kamarátmi. A tak sa raz stalo, že prišla za ním do krčmy a na mieste činu ho toto neveľké stvorenie pred všetkými vyfackalo. Pištík sa postavil, očervenel, na krku mu navreli žily ako povrazy, nadýchol sa a ako plecia zodvihol v zlom úmysle, tak ich aj spustil. Nadobličky žmýkali hormón ako posadnuté. Potom sa opäť usadil a na tvári mu zasvietil blažený výraz, aký u neho ešte nikto nikdy nevidel. Chvíľu vychutnával kolujúci adrenalín v jeho organizme a potom sa vrhol na svoju družku. Vydvihol ju do výšky ako pierko, vystískal, vybozkával, až lapala po dychu a potom slávnostne prehovoril: „Drahá moja, ty si dokázala niečo, po čom som tak dávno márne túžil. Ešte mi nič a nik nedokázal navodiť takú eufóriu ako teraz ty. Ak mi sľúbiš, že to nebolo posledný raz, ihneď sa s tebou ožením.“ Justínka povedala, že urobí v tejto veci, čo sa bude dať a konala sa svadba. A naozaj robí, čo môže. Ja vám to môžem zodpovedne potvrdiť, sú to naši susedia. Ak neveríte, príďte niekedy pod ich okná popočúvať, ako sa mladá pani hlučne činí. A Pištík nedá na ňu dopustiť, lebo ho dennodenne trénuje v tomto jeho vrcholovom adrenalínovom športe.
|
NAJVHODNEJŠIA TERAPIA
„Neviete, kde sa nachádza psychiatrická ambulancia?“ spýtal sa Félixa Kramličku muž v stredných rokoch. „Poďte so mnou, aj ja tam mám namierené,“ odpovedal Félix. „Dá sa tam ísť výťahom?“ spýtal sa Viliam Mrvenička, tak sa totiž dotyčný volal. „Viete, som už na konci so silami psychickými, ale aj fyzickými.“ „Pravdaže. Ale, čože tak smutne, veď lekárov je plný špitál, tí vám určite pomôžu.“ „Mne už niet pomoci, iba ak by sa stal zázrak…“ nešťastne hlesol Vilko, keď sa spoločne posadili do čakárne. „Nádej umiera posledná. Tiež som si to myslel a podívajte sa na mňa, opäť mám chuť do života, už idem iba na kontrolu.“ „Ale určite ste na tom nebol tak beznádejne ako ja… Robím ako otrok a vďaky sa mi nedostane,“ začal Mrvenička rozoberať etiológiu svojho nešťastia. „Áno, áno, viem, aj môj problém sa takto začínal,“ vzdychol Kramlička. „Viete, psychicky ma ničí aj to, že nech čokoľvek poviem, obráti to žena proti mne, nemá ma za nič, som totálne pod papučou.“ „Aj ja som to prežil, chápem vás.“ „Peniaze zarábam, ale ich nevidím, nech by som ich priniesol domov za vagón, všetko dokáže rozhádzať,“ ďalej sa žaloval Mrvenička. „Ja som pri mojej už pomaly aj zabúdal, ako vyzerajú bankovky, takže cítim s vami.“ „Veď len sa na mňa pozrite, kým ona do seba investuje denne, ja si už ani nepamätám, čo som si naposledy na seba kúpil. Vyzerám ako ten najposlednejší žobrák…“ „Donedávna som bol aj ja na tom podobne, no našťastie je to už za mnou,“ povedal Félix. „Dobre vám hovorím, zbavte sa tej pliagy, kým vás úplne neznesie zo sveta.“ Z dverí ambulancie vykukla sestrička, poobzerala sa po čakárni a povedala: „Prosím o trochu strpenia, pán doktor má zdravotné problémy a preto si musel zájsť ku kolegovi psychiatrovi, ale potom sa vám už bude venovať.“ Keď zavrela dvere, Mrvenička sa spýtal: „A ako ste sa z toho vlastne dostali?“ „Za všetko vďačím tomuto doktorovi, je to naozaj veľmi dobrý špecialista, naraz ma zbavil všetkých problémov tak, že ušiel s mojou ženou. Ale ako usudzujem zo sestričkiných slov, začína mať teraz z tej mojej terapie zhubné následky…“ |