Jubileum

„Mucinko môj, a či ty vieš, aký je dnes dátum v kalendári?“
„Neviem, drahá. Aký?“
„Cukríček môj, máme jubileum, už sme spolu celé tri týždne. Cmuk, cmuk, cmuk... Zlatko, čo by si povedal, keby sme si urobili slávnostnú večeru pri sviečkach?“
„Dobrý nápad, pampúšik, cmuk, cmuk, cmuk...“
„Povedz, chrobáčik, čo by si chcel na večeru?“
„Len teba, anjelik...“
„Ale, láska moja, veď musíme aj jesť. Teší ma, že som pre teba na zjedenie, ťu, ťu, ťu, ale, myslela som tým, čo by som ti mala navariť.“
„Ty by si pre mňa niečo uvarila, drahá? A mohol by som chcieť to, čo mám najradšej?“
„Pravdaže, holúbok, len si povedz, čo by si rád, všetko ti splním.“
„Strašne rád by som si dal zemiakovú babu, poklad môj.“
„Ale, miláčik, to sa predsa nehodí na slávnostný stôl, želaj si niečo fajnovejšie.“
„Dobre, zlatko. Tak teda hovädziu roštenku s ryžou.“
„Hovädo s ryžou? To máš v závodnej jedálni, anjelik, ešte niečo exkluzívnejšie.“
„Kurací paprikáš s haluštičkami, mňam.“
„Ale, kdeže, cukríček! To si dáš v bufete na stojáka. Oprobuj ešte raz!“
„Ty by si mi naozaj niečo... Teda, rezeň so šalátom?!“
„Rezeň! A ešte so šalátom!! Veď to je hotová samovražda! Čo by na to tvoj žlčníček, pampúšik, skús ešte raz.“
„Hranolky s vyprážaným syrom?“
„Ani nápad! Toľko karcinogénov, veď by som si ťa zabila! Niečo zdravšie, zlatko.“
„Myslíš diétnu dusenú rybu vo vlastnej šťave so zemiakovou kašou?“
„Poklad môj, veľmi rada by som ti vyhovela, ale vieš ty vôbec, ako smrdí byt po dusenej rybe? Veď si načisto pokazíme idylu večera.“
„Počúvaj, drahá a chceš ty vôbec variť? Naozaj by si to zvládla?“
„Čo tým chceš povedať? Snáď to, že pochybuješ o mojich kuchárskych schopnostiach?“
„Vieš, ja len preto, že si zatiaľ ešte nič nenavarila...“
„ Ja, že som ešte nikdy nič nenavarila?“
„Teda, chcel som povedať, že si ešte nič nenavarila také, čo by sa dalo zjesť.“
„Mám tomu rozumieť tak, že sa sťažuješ, že sa o teba dobre nestarám? Že ti nevarím, neperiem, nežehlím?“
„No, navarila si síce, ale buď ti to prihorelo, alebo si to presolila. Perieš mi tiež, ale raz mám všetko ružové, inokedy modré, aj žehliť mi žehlíš, ale vieš predsa sama, že si mi polovicu vecí popálila. A poriadok tiež nemáme ktovieaký.“
„Tak, toto som si od teba nezaslúžila! A ty si myslíš, že ty si nejaká výhra? Kto sa minule porezal pri otváraní mizernej konzervy? Há?“
„Keby si mi bola navarila, nemuselo sa mi to stať!“
„Ty by si sa bol porezal, aj keby si sa bol len pozeral, veď máš obidve ruky ľavé!“
„No, tak toto... toto si zasa nezaslúžim ja, ja, živiteľ rodiny, ktorý si ide ruky po lakte zodrať, aby si mala všetko po čom ti tvoja fintivá duša zapiští.“
„A čo tie vŕzgajúce dvere, rozbité okno, vypadávajúca kľučka a kvapkajúce kohútiky, chceš povedať, že ty si nejaký majster? Babrák si, nič inšie!“
„Ešte raz to povedz a uvidíš...ty...ty....ty...slepačí mozog!“
„A zopakujem to, niktoš si, dobre mi moja mama hovorila, aby...“
„Ty jedna hlúpa hus! Ešte niečo povedz a nezdržím sa!“
„Len sa opováž, ty kretén, pozri, čo mám!“
„Polož ten valček, ty hlupaňa, aj tak nevieš, na čo je, lebo pozri, ak ťa tou stoličkou ovalím.“
„Áááúúúú! Pozor, luster, ty idiot, už je po ňom... Moja hlava… Nič nevidím! Je tu tma ako v rohu… Zapáľ sviečky!“
„A je to.“
„No, vidíš, drahý a máme večeru pri sviečkach. Aké romantické! Ťu, ťu, ťu... Miláčik, vieš, musím sa ti k niečomu priznať. Mám na niečo chuť, ale jedlo to nie je, cmuk, cmuk, cmuk.“
„A vieš, že aj ja, pampúšik? Poď ku mne, ťu, ťu, ťu…“

Reklamácia

Chvíľu som počkal, kým pokladníčka skasíruje posledného zákazníka a potom som sa k nej obrátil so slovami:
„Dovolíte, prosím? Mám tu reklamáciu. Ráno som platil stoeurovkou a len neskôr som si všimol, že ste mi zle vydali.“
„Pane, je pol šiestej, snáď si nemyslíte, že vám reklamáciu uznám. Viete, koľko bankoviek mi dnes prešlo cez ruky?“
„Uvedomujem si, že si nemôžete každého zákazníka pamätať, ale ja vám zodpovedne hovorím, že sa stal omyl…“
„Viete čítať?“
„Á…áno.“
„No, tak si láskavo prečítajte, čo je napísané nad pokladňou.“
„Chápem, že mimo prepážky sa reklamácie neuznávajú, ale…“
„To by mohol takto prísť každý a ako by som k tomu prišla ja? Mám tri deti.“
„Však práve. Svoje si nedám, ale ani cudzie nechcem, presne, ako hovorí ten známy slogan.“
„Aj keby ste boli odišli na dva kroky od pokladne, tak vám reklamáciu neuznám. Nie ešte, keď sa tárate celý deň po meste a teraz, keď vám došli peniaze, prídete sem.“
„Skôr som skutočne nemohol, bol som v práci a tiež sa mi nedá odísť, ako aj vám, od pokladne.“
„No, ak ste kolega, tak to pre vás nebude ťažké pochopiť.“
„Skutočne to nejde, pani, aby sme to dali do poriadku?“
„Už som vám to predsa povedala… a nezdržiavajte ma, musím urobiť uzávierku.“
„Nebude vám sedieť…“
„Nechajte to láskavo na mňa. Do videnia!“
„Chcete povedať, že ste so mnou definitívne skončili?“
„Áno.“
„Nuž, dobre, keď to inak nejde, tak si teda tých deväťdesiat euro, čo ste mi vydali naviac, nechám.“

Roztržitý Pán Profesor

Profesor Sadenička, distingvovaný starý pán, bol u študentov obľúbený najmä pre kamarátsky prístup k nim a dobrosrdečnú povahu. Jeho prednášky boli nanajvýš zaujímavé, a preto sa na nich zúčastňovali takmer všetci do nohy.

„Milí študenti, dnes si povieme niečo o… prepáčte, zabudol som si v pracovni materiály, hneď som naspäť.“

Po chvíli už stál za prednáškovým pultom a študenti si horlivo zapisovali vysvetľovanú látku.

„Ukážem vám to na diapozitívoch, tak tomu najlepšie porozumiete.“ Začal niečo zúfalo hľadať v prinesených dokumentoch, a keď zistil, že je to márne, kapituloval. „Momentíček, o chvíľu budeme pokračovať,“ zvrtol sa k dverám a opustil poslucháreň. Takto to bolo neraz, ale bol svojím spôsobom milý a študenti ho priam zbožňovali.

Keď odprednášal učivo, spýtal sa: „Porozumeli tomu všetci? Sú snáď nejaké nejasnosti?. Žiadne. V poriadku, tak teda prejdeme do laboratória na praktickú časť. Priniesol som vám pripravenú, vopred rozporcovanú žabu, preto sa rozdeľte do skupín a pri pracovných stoloch si prinesený materiál rozpitveme a preštudujeme do najmenších podrobností.“ Začal opatrne otvárať starostlivo zabalený balíček. Keď bol papier vyrovnaný, pán profesor naň dlho hľadel, neveriac vlastným očiam. V obale bol maslový chlieb s vareným vajíčkom na tvrdo a dvomi kyslými uhorkami, prikrytý ďalším krajcom. V hrôze iba skonštatoval: „Pamäť mám síce slabú, ale bol by som odprisahal, že som už desiatoval.“