Únos / Štúdijný pobyt
Rubrika: Literatura – Povídky
| ÚNOS Prišiel som domov z krčmy a v nemom úžase som ostal stáť v predsieni. Čo sa stalo? Prečo ma moja Xantipa ako obyčajne nevíta s valčekom v ruke? Kde sú staré dobré zvyky? Už mi to normálne chýbalo. Išiel som ďalej a nič. Mĺkvo. Asi išla k svojej mamičke. Nuž čo, aspoň raz to bude bez nadávok a školenia. Na druhý deň som našiel v schránke list. Stálo v ňom: „Uniesli sme Vašu ženu, ak ju chcete naspäť živú, zaplaťte dvestotisíc. Inak ju neuvidíte.“  V prvom momente som sa chcel rozbehnúť do banky a vybaviť si pôžičku. No potom som si povedal, že si to musím všetko dobre uvážiť. Napokon, malá dovolenka bez nej mi nemôže uškodiť. Počkám zo dva-tri dni a potom uvidím. Na tretí deň zazvonil telefón, v ktorom mi neznámy hlas oznámil, že stačí aj stotisíc a vrátia mi ju. Keď som vyčkával, o ďalšie dva dni mi únoscovia ponúkli opäť zľavu, ale ja som si už bez mojej starej zvykol a vôbec mi nechýbala. Preto som im odpovedal, že nech si ju len nechajú, keď si ju uniesli. Po týždni hlas v telefóne urgentne žiadal, aby som si pre ňu konečne prišiel a stačí aj nejakých desaťtisíc, nech sa im vrátia náklady a bude moja. „Nechcem ju ani zadarmo! Som šťastný, že ju nevidím,“ trval som na svojom. Nato sa neznámy mužský hlas v telefóne prosebným hlasom na pokraji plaču dožadoval jej odsunu: „Prosíme vás, príďte si po ňu, dáme vám stotisíc, ak si ju prevezmete čím skôr.“ Nuž, stotisíc, to nie je na zahodenie, ale pokoj v dome sa nedá zaplatiť ničím. A tak dúfajúc, že im dávam takú podmienku, ktorú nebudú schopní splniť, hovorím: „Ak dostanem na ruku pol milióna, prídem si po ňu.“ „Výborne, dohodnuté, len si ju čím skôr odveďte!“ Keď som preberal kufrík s peniazmi, mal som pri srdci hrejivý pocit. Ten však postupne klesal pod bod mrazu, keď som uvidel v aute sedieť moju drahú a vedľa nej svokru. „To je zasa naša podmienka, za tú cenu si musíte zobrať obidve.“ A po únoscoch zostala len čiara. |
| ŠTÚDIJNÝ POBYT Karol bol na rade. Sociálna pracovníčka mu podala misku s porciou teplej polievky. Bola hustá, s mastnými okami, plávajúcimi na povrchu, a k tomu dva okrúžky chutného čierneho chleba. Sadol si za stôl k mužovi, ktorý práve kôrkou vytieral misku. „Neviete o nejakom prázdnom kontajneri?“ spýtal sa ho Karol. „Nemáš kde bývať? Môžeš prísť ku mne, vo vedľajšom teraz nik nie je, bývalý majiteľ pred týždňom zomrel,“ povedal a lačne pozrel na nedotknutú susedovu dávku. „Tu máš, zjedz,“ podal mu ju. „Ako sa voláš? Ja som Karol.“ „Ja som Sebastián, hovor mi Šebo,“ vyzval ho hádžuc do seba kusy chleba. „Si tu nový, však? Čo ťa vyhodila žena, ako mňa?“ „Nie, som slobodný,“ lakonicky odvetil Karol. „Z diaľky poznať, že si nováčik, si ešte zachovalý, oholený, ostrihaný, ani nie si veľmi špinavý. Však počkaj za také dva-tri mesiace... V lete sa ešte okúpeš v potoku, ale teraz sa už veľmi nedá. Tak, aby si vedel,“ kráčajúc do svojho rajóna mu robil školenie, „v stredu musíš byť mimo domov, lebo sa berú smeti, mohlo by sa stať, že ťa zošrotujú. Každý deň môžeš chodiť ku sestričkám na polievku, okrem nedele, vtedy majú voľno. Doma buď v strehu, aby na teba nevysypali nejaké svinstvo, vždy, keď ideš spať, prikry sa niečim nepremokavým. Naše heslo je, čím viac smetí v kontajneri, tým lepšie, lebo dnu je teplejšie. Neskôr si to zariadiš, ja mám dokonca na podlahe kovral a na strope starú petrolejku. Obývam prvú triedu, tak nazývame kontajner na textil, však neskôr sa možno aj ty vypracuješ... A sme doma. Teraz zalez, poobede si dávame šlofíka.“ Karol býval v tomto náhradnom ubytovaní už skoro dva mesiace, pomaly si zvykal. Poznal všetky finty života bezdomovcov a bol nanajvýš spokojný. Zariadil si celkom slušný domov, až na to, že si svoje habraky musel každú stredu vyvetrať, lebo inak by o ne prišiel. Spoznal, čo je to boj o holý život, keď ho raz v noci prepadli, lebo mu chceli ukradnúť strechu nad hlavou. Nebyť suseda, neviem, neviem. Párkrát sa mu stalo, že kým boli na polievke, prišiel o niektoré svoje drahocennosti. Ale raz robili na sídlisku raziu a všetkých zhromaždili na policajnej stanici. Pobrali im doklady, ak nejaké mali a po jednom ich volali, aby zistili, či nemajú nejakých príbuzných a či sa nemá kto o nich postarať. Niektorých umiestnili v azylovom dome. Keď prišiel na rad Karol, policajt mu povedal: „Pán docent, tu máte pas, kreditku, občiansky i vodičský preukaz a smiem sa spýtať, čo teraz píšete? Vyzerá to, že nejaký román o bezdomovcoch, však? Aby si vedel,“ obrátil sa na kolegu, pána docenta poznám, bol u nás už pred polrokom na stáži, keď písal román z väzenského prostredia.“ Opäť sa obrátil k docentovi: „Máte ešte veľa do konca?“ „Nie, už len dve kapitoly.“ Karol si pchal doklady za košeľu. „Poponáhľajte sa, lebo vonku už bude čo nevidieť mrznúť...“ |
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 05. 01. 2007.
OSOBNOSTI POZITIVNÍCH NOVIN
 |
PhDr. Jiří Grygar |
 |
Jiří Suchý |
 |
Ivan Kraus |
 |
Milan Lasica |
 |
Jaroslav Vízner |
 |
JUDr. Ivo Jahelka |
 |
Helena Štáchová |
 |
Zdeněk Pošíval |