Revízia

14.5.2007 Pobočka 01 Veľké Maniakovce.
Pokladník našej pobočky Aladár Kramlička na výzvu, aby vydal celý pokladničný obnos fingovanému lupičovi, teda mne, reagoval tak, že tvrdil, že momentálne nemá v pokladni nič, takže, či chcem, či nie, vyhovieť mi nemôže. Ako som sa neskôr dozvedel, v pokladni sa nachádzalo desať miliónov, takže za jeho odvahu mu bude udelená pochvala.

15.5.2007 Pobočka 02 Horné Babince
V maskovaní a  s  vernou atrapou revolvera som vyzval zamestnanca Zoltána Firnajza, aby presunul obsah trezoru do mojej tašky. On sa chytil za brucho a smial sa, že s takou pištoľou sa hráva jeho päťročný syn a nech si vraj nerobím srandu. Pre jeho skvelý postreh bol uznaný za spoľahlivého pracovníka.

16.5.2007 Pobočka 03 Dražovce
Pokus vylúpiť banku sa mi nepodarilo, nakoľko bezpečnostná stráž pohotovo zareagovala a už pri dverách ma zastavila. Z tohto dôvodu nebol pokladník Vincent Puška vôbec preverený.

17.5.2007 Pobočka 04 Podskalské Micheľany
Keď som namieril revolver na tunajšieho pokladníka Kvetoslava Rozmajrína, ihneď zodvihol ruky a v nasledujúcom okamihu vydal obsah trezora, čo činilo 25 miliónov v rôznych menách. Tvrdil, že je mu jedno, čo si všetko vezmem, že sa nemôže dať zlikvidovať, lebo živí päť maloletých detí. Jeho nespoľahlivosť bude predložená na osobitnom jednaní na riaditeľstve banky.

Tu zápis generálneho riaditeľa najväčšej okresnej banky končí.

Správy z tlače
Miestne noviny palcovými titulkami oznamovali, že včera ráno bola neznámym zamaskovaným lupičom prepadnutá banka a zlodej ukradol 25 miliónov, ktoré boli pôvodne poukázané eurofondom na dotácie poľnohospodárstva.

Nezávisle od seba, na tretej strane v rubrike Polícia pátra bolo uvedené: Od 17.5.2007 je nezvestný generálny riaditeľ banky Eufória Bonifác Podkovička. Naposledy bol videný predošlý deň vo svojej pracovni a manželkou v  to osudné ráno, pri odchode do práce. Polícia predpokladá, že s najväčšou pravdepodobnosťou pôjde o únos, no o výkupné zatiaľ nik nepožiadal. Ak by ktokoľvek z občanov mal nejaké správy o pohrešovanom...

Informačka

„Prosím Vás, dobre som tu v turistickej informačnej kancelárii?“
„Pravdaže. Vitajte! Čím vám môžeme poslúžiť?“
„No, pani, potreboval by som vedieť, kde sa nachádza WC:“
„Chcete pisoár, alebo kabínku?“
„To je jedno.“
„Toaletný papier jedno, dvojvrstvý, biely, krepovaný, v kotúčiku, alebo skladaný?“
„Preboha dajte, aký máte.“
„Použijete aj umývadlo?“
„Samozrejme, ako inak.“
„Vodu teplú, studenú, mydlo tekuté, alebo v kocke, uterák, alebo fén?“
„Pre mňa, za mňa, nech je ten záchod aj zlatom vykladaný, len ma rýchlo vpustite, lebo to už nevydržím.“
„Nuž, aby som vám pravdu povedala, my tu záchody nemáme. Teda, aspoň v tomto čase.“
„A to už ako?“
„Nespĺňali európske parametre, prerábame ich.“
„Ale hádam v celom meste nejaké máte, veď také kultúrne stredisko, podľa Unesca skvost...“
„Áno. Rozumiem vám. Takže... Prosím, tu máte letáčik o našom regióne, je tam všetko. Všimnite si, prosím, hlavne zrenovované centrum a múzeum.“
„Pani, opakujem, ja potrebujem vedieť jedine to, kde je tu možné ísť na WC.“
„Tam, kde sa nachádzajú, je to nezaujímavé a ako som už povedala, tá mestská štvrť sa aj tak prerába, takže sú nefunkčné. Radšej si pozrite starobylú vežu s možnosťou vyhliadky. Keď je dobrá viditeľnosť, vidno až do...“
„Kašlem vám na vyhliadku, ááá, ja potrebujem ísť na záchod!“
„No, veď sa už len toľko nezlostite, tá vyhliadka je naozaj super. Iba z našej veže môžete uvidieť Nízke Tatry a zároveň aj siluety Vysokých. Aj zachované zbytky mestského opevnenia vzbudzujú záujem celej turistickej verejnosti.“
„Počúvajte, vážená, vy ste asi nahluchlá, ja potrebujem ísť na vecko, inak pustím do gatí, jasné?“
„Neviem, kto je tu hluchý, povedala som vám predsa, že mestské záchody sú v prestavbe. Takže, predsa len si to nerozmyslíte s tou prehliadkou mesta? Také katakomby nemá hociktoré mesto...“
„Tak, dosť! Áááú! Poviete mi konečne, kam chodíte na záchod?“
„My? My chodíme naproti do parku, tam medzi kríky.“
„No, hurá!“

„Mestská polícia? Ferko, povedzte kolegom, že zasa jeden z turistov čupí v parku v kríkoch. Že hneď vyrážate? Fajn... No, vidíš, Betka. Takto to musíš robiť. Na jednej strane turistu trochu ponaťahuješ, potom v rámci tvojej profesie ho oboznámiš s historickými pamiatkami mesta, spropaguješ našu lokalitu a na druhej... Vidíš? Už ho berú a teraz zaplatí mastnú pokutu za znečisťovanie verejného priestranstva. Vyzerá to dobre, ešte je iba deväť a už je to štvrtý nešťastník. Pomaly aj nazbierame sumu na dokončenie verejných záchodov...Veď mňa to už tiež nebaví krčiť sa tam za každého počasia...“

Malý nedostatok

„Čašník!“ kývol úradník Mokráš na obsluhu, ale ten zaneprázdnený, iba pohodil šticou na znak, že volanie zaregistroval a venoval sa ďalej staršej dáme sediacej pri protiľahlom stole.
Z pariacej polievky, ktorú položili pred neho, sa šírila vôňa, žalúdočná sliznica žmýkala šťavu ostošesť, ale náš úradníček sa prinútil krotiť svoje živočíšne pudy a opäť zodvihol ruku.
Po chvíli sa čašníkovi konečne uráčilo obrátiť k Mokrášovi tvár, ktorá však mala začudovaný výraz, ten akoby hovoril:
„Dočerta, čo neješ, ale otravuješ poctivých ľudí?“ Samozrejme, v slušných podnikoch sa takéto reči nevedú, preto sa úctivo poklonil a spýtal sa:
„Prosím, niečo nie je v poriadku?“
„Skúste, prosím, ochutnať moju polievku,“ ukázal Mokráš na svoj tanier.
„Chýba jej niečo?“ opatrne sa spýtal kelner.
„Samozrejme, že chýba.“
„Tak to vám potom zavolám vrchného, sťažnosti vybavuje on,“ povedal a zvrtol sa s profesionálnym fortielom a odplával do služobných priestorov.
O malú chvíľu sa otvorili dvere a kučeravý vysoký pán v stredných rokoch mieril rovno k stolu číslo šesť, kde sedel Mokráš.
„Budete si želať?“ úctivo, ale aj dôležito sa spýtal hosťa.
„Prosím, aby ste ochutnali moju polievku.“
„Zdá sa vám nedochutená? Ak je to tak, prosím, použite soľničku, koreničku, môžem vám priniesť maggi, alebo sójovú omáčku...“
„Nie je treba, stačí, ak ju ochutnáte.“
„Aha, už rozumiem, zrejme toho bude viac...“ a skôr, ako hosť stačil zareagovať, stratil sa v kuchyni. Vzápätí sa v lietačkách objavilo robustné telo muža vo vysokej kuchárskej čiapke a vareškou v ruke.
„Tak, čo má byť?“ spýtal sa, ešte za chodu. „Že vraj nejaká sťažnosť?“
„Nie je to také vážne, hoci... chcem len, aby ste ochutnali moju polievku,“ povedal Mokráš ticho, trochu zaskočený obrom.
„Ja si za svojim dielom stojím, moje receptúry sú dokonalé. A len tak momochodom, jesť sem chodia aj vládni predstavitelia, tak nechápem...“ rozohnil sa červenolíci šéfkuchár.
„Vaše zásluhy vám neberiem, chcem iba, aby ste už niekto konečne ochutnali moju polievku.“
„Dobre, teda. Dajte lyžicu... kde je... kde máte lyžicu?“
„No, konečne...!