Magdaléna Máčiková - Alexandra Bergerová:
Rozprávka krátka kratučká alebo Knižka pre tri pokolenia

Poznáte tu smutnú detskú pesničku: „Rozprávka krátka kratučká, bola raz jedna papučka...“? Ako dieťa som ju oduševnene spievala a v závere som s dramatickým zápalom ťahala tóny o tragickom konci papučky, ktorej príbeh pesnička spievala.
Prešlo veľa rokov a do rúk sa mi dostala knižka „Rozprávka krátka kratučká“ a mne v duchu naskočil refrén pesničky z detstva. Tak som knižku otvorila a začala som listovať. Nakoniec som v nej našla nielen pesničku, ale celé moje detstvo. Deti nemám, a preto nemám dôvod kupovať detské knižky, ale pri tejto som neodolala. Kúpila som si spomienky na vlastné detstvo. Knižka začína na Vianoce, kedy dievčatko, ktoré sa volá Babuľka, dostane pod stromčekom princeznú Zlatovlásku. Na prvý pohľad obyčajnú bábiku s obyčajnými šatami a ponožkami, čo Babuľkiní bratia okamžite okomentujú, ale pre Babuľku je to Zlatovláska. Princezná z rozprávky, s ktorou Babuľka prežíva každodenní radosti a trampoty, v ktorých sa slovenské rozprávky stávajú skutočnými. Často sa hovorí, že „deti sa utiekajú do vlastného sveta fantázie“, ale môj prípad to nikdy nebol a myslím, že ani Babuľkin. Nevytvára si vlastný svet fantázie, ale s pomocou fantázie robí reálny svet rozprávkovým. Možno preto sa mi tak zapáčila. Napríklad si za ušetrené peniaze si kúpi bábiku, ale keďže nepotrebuje ďalšiu dievčenskú bábiku, ale princa k svojej Zlatovláske, aby im mohla vystrojiť svadbu, tak si ho jednoducho z tejto kúpenej bábiky urobí. Čitateľka sa stáva svedkom tejto dôkladnej a veľmi poctivej premeny a malú Babuľku obdivuje za jej odvahu, dômyselnosť a zručnosť: ušije mu princovské šaty, ostrihá vlasy, zafarbí ich a na hlavu mu pripichne kráľovskú korunu. Keď si spomeniem, ako sme vyrábali princa k svojej princeznej, pretože o „Kenovi“ sa nám v tých rokoch ani nesnívalo! Ako sme (presne tak, ako Babuľka) prstami vyhladkávali zlaté stanioly a vyrábali z nich vlastné poklady! Žiadne kúpené, presne urobené jedlá z plastu na hostinu nemôžu nenahradiť ručne „ukuchtené“ dobroty z mydlových hoblín zafarbených rôznymi farbami tintových túh podľa Babuľkinho receptu. Skrátka, detstvo, kde aj keď niečo chýbalo, s pomocou vynaliezavosti a tvorivosti sa to stalo skutočným a to je to, na čo by sme, podľa mňa, nikdy nemali zabudnúť.
Knižku požičala svojej o pár rokov staršej kamarátke, ktorá má dve dievčatá. Za pár dní som jej volala späť, zvedavá, ako na knižku reagovali jej cieľové čitateľky. Kamarátka mi dojatá začala vysvetľovať, že knižka sa k jej dievčatám ešte nedostala, lebo ju začala čítať ona sama, že vraj jej to pripomínalo detstvo. Tak sme sa tam našli - obe.
Tak ma to celé zaujalo a vtiahlo, že som začala skúmať a pátrať, kto je Magdaléna Máčiková, autorka knižky Rozprávka krátka kratučká, a ako je možné, že sa v jej nenápadnej knižke pre dievčatá od 7 – 13 rokov nájdem ja, moja kamarátka, ďalšia známa, ktorá je podstatne staršia od nás a ešte zopár dospelých žien, ako som sa dopočula. Stali sme sa rovnako sentimentálne, že sa si naše vlastné spomienky projektujeme do detstva niekoho iného? Alebo v čom väzí čaro tejto knižky ?
Vďaka svojim známym som získala kontakt na autorku knižky, a hneď som jej napísala email, ktorý bol skôr spontánnym chrlením otázok a nadšenia. Pani Máčiková, ktorá vyučuje dramatický odbor na Základnej umeleckej škole, mi trpezlivo zodpovedala všetky moje otázky, že vraj nie som jediná, čo sa na to pýta. Vtedy som sa rozhodla, že napíšem tento článok pre všetkých dospelých, ktorí našli svoje detstvo v tejto knižke a i pre tých, ktorí sa tam možno ešte len nájdu. Rozhodla som sa, že im predstavím Magdalénu Máčikovú a jej nenápadnú knižku Rozprávka krátka kratučká.

•  Ako je možné, že si toľko dospelých žien rôznej vekovej kategórie nájde spomienky na vlastné detstvo vo vašej knižke?
Táto skutočnosť ma naozaj potešila. Priznám sa, s takou odozvou, práve od čitateliek tejto vekovej kategórie, som nerátala. I keď, nejaké detstvo prežil každý, len akosi nemá čas, alebo príležitosť, aby si zaspomínal. Ukazuje sa, že už pri prečítaní prvých riadkov, vzbudzuje spomienky a odhaľuje podobnosť s knižným životom malej hrdinky.

•  Písali ste ju ale pre čitateľky od 7 – 13 rokov. Čo vás k tomu viedlo?
Práca s deťmi a obava, že sú ochudobnené o komunikáciu so svojimi rodičmi a najmä starými rodičmi. Chcela som touto knižočkou vlastne vyprovokovať malé čitateľky , aby sa pýtali na neznáme pojmy, veci a s nimi spojené skutočnosti. Aby sa pýtali na minulosť, aby chceli vedieť, ako žili ich staré mamy a samozrejme aj mamy. A keď im babičky alebo mamy čítajú nahlas, tak môžu Babuľkine príbehy baviť aj ich, pretože je to tiež kus ich detstva. Ono je to vlastne tak trochu odpoveď na vašu prvú otázku.

•  No to je pravda, používate slová, ktoré dnešné deti už spravidla nepoznajú, ako napríklad štokerlík, uhliak, podpultový tovar a pod.
Áno, ale tieto slová jednoducho patria do toho sveta.

•  Vaša knižka o Babuľkinom rozprávkovom svete však začína listom.
Je to také malé okno do čias Babuľkiných príhod i do čias, ani nie tak dávnych, keď si kamarátky posielali vzájomne listy. Dnes sa píšu emaily a tie si nutne vyžiadali inú formu štylistiky. Do emailu nenapíšete „úvodom môjho listu Ťa srdečne pozdravujem“. Poéziu takýchto slovných spojení nahradilo niečo iné, a pretože sa knižka odohráva v minulosti je pochopiteľné, že začína tým klasickým listom. Je to môj list všetkým malým čitateľkám, ktorým ich vovediem do Babuľkinho sveta. Úprimne a celkom otvorene ich nabádam, aby sa pri všetkom, čomu v knižke nerozumejú spýtali mamy, alebo babičky - na staré slová, ktoré ste spomenuli, alebo ako sa písali listy.

•  Knižka je veľmi nenápadná. Má sivo strieborný obal s čiernobielou fotkou na obálke a popri iných farebných knižkách pre deti vlastne je vlastne nenápadne výnimočná. Počula som, že vy ste autorkou ilustračných fotografií a celkovej výtvarnej koncepcie.
Áno, to vyplynulo zo skutočností onej doby. Doby u nás vtedy ešte čiernobiele televízie a čiernobielej fotografie. Táto „nefarebnosť“ chce kontrastovať so súčasnou, tisícimi farbami kričiacou záplavou farieb, ktoré sa zovšadiaľ tlačia s úmyslom, za každú cenu upútať a ohúriť hneď na prvý pohľad a istým spôsobom aj odpútať pozornosť od nič nehovoriaceho, prázdneho vnútra.
 
•  Kedy ste sa rozhodla, že knižku napíšete?
Knižku sprevádza moje šťastné číslo 9. Vyšla v roku 2009. Námet som nosila v hlave dlhšiu dobu, a keď prišiel vonkajší podnet, dala som myšlienky aj na papier. Potom sa časti rozprávky akosi samé poskladali do čísla 9. A neviem akou náhodou má aj slovo r o z p r á v k a 9 písmen. V jednej z nich je zakomponovaná i tá detská pesnička, na ktorú ste hneď reagovala. „Rozprávka krátka kratučká“, ktorá rozpráva o krátkom rozprávkovom období - období detstva.

•  Aj ste ju riadne pokrstili?
Nepoužila by som slovo „krstiť“. Chcela som len, aby knižku uviedol do života niekto, kto má blízko ku knižke, a koho mám veľmi rada. A tak sa stalo, že do života v marci minulého roku ju uviedli do života moja deväťročná žiačka Literárno- dramatického odboru v Šali, kde učím Paulínka Mačáková a herečka, verejne sa angažujúca žena, ktorou si nesmierne vážim, Magda Vášáryová. Knižku recenzoval spisovateľ a režisér Karol Horváth a celým popoludním nás sprevádzal herec s úžasným hlasom a skvelý človek, Gustáv Herényi.

•  Ja by som sa s dovolením ešte vrátila k pani Vášáryovej. Tak slávnu krstnú mamu má vaša knižka?
(Úsmev) Magda Vášáryová sa raz prišla pozrieť na moju prácu s deťmi v Základnej umeleckej škole. Bolo to báječné popoludnie. Keď som dokončila svoju knižku okamžite som na ňu myslela a s malou dušičkou som jej napísala, pretože mi bolo jasné, ako málo voľného času má. Veľmi si vážim, že prijala.

•  Vaša knižka je skutočne veľmi úprimná a nebojím sa povedať, že až zarážajúco pravdivá. Možno preto tak každého zasiahne. Moja posledná otázka je dosť osobná: Dievčatko na obálke knižky, je to Vaša fotografia?
Zaujímavé je, že na túto otázku kladú väčšinou dospelí, ktorých zaujíma miera autobiografie v diele. Nepamätám sa, že by mi nejaké dieťa položilo túto otázku. Akosi to vycítia sami, že dievčatko na obálke je skutočne Babuľka. Deťom nedá nič ošvindľovať.

Na začiatku som sa rozhodla, že čitateľom predstavím Magdalénu Máčikovú a jej malú veľkú knižku. Teraz si uvedomujem, že sa mi podarilo len trošičku pootvoriť dvere, spoza ktorých na Vás môže nezbedne žmurkať Babuľka, ale vrátiť sa do detstva k svojim hračkám a rozprávkam už musíte sami, ak budete chcieť. Do obchodov nazývaných Ľuba s podpultovým tovarom, do ľudových škôl umenia, alebo do dvora s kurníkom. A ak sa vaše deti alebo vnúčatá začnú chichotať, keď budú počuť slovo uhliak, špulka či štokerlík, lebo také slová ešte nepočuli, môžete im to vysvetliť a oni Vám na oplátku vysvetlia, čo je to nindento, Bionicle či Hello Kitty.

Bábkové divadielko sa malo stať náhradou za Babuľkino kráľovstvo, v ktorom si teraz spokojne nažívali staré aj nové sliepky. Bábky sa jej pozdávali. Ale nie všetky. V hodnotení najhoršie dopadla princezná. Pretože :

1. Vlasy má síce dosť dlhé, až po pás, ako má byť, ale z filcu.
Filc bola naozaj výborná mäkká látka a za iných okolností sa z nej dalo všeličo vyrobiť, len ako vlasy nespĺňali Babuľkinu predstavu. Nedali sa česať.
2. Ani korunku nemá najkrajšiu. Najhoršie bolo, že ju mala posunutú nabok.
3. Len sa na ňu pozrú a všetci sa začnú uškŕňať, že si asi vypila...
4. Ani o kúsok sa nedá potisnúť a opraviť. Nielenže bola prilepená poriadne tuho, ale z hlavy viedol aj pevný drôt, na konci uzavretý malým vešiačikom.
(úryvok zo 7. časti)