Vladimír Leksa: Matej Bel, posol lepšej Európy

Rubrika: Publicistika

Uhorsko je v kríze. Už viac ako sto rokov. Odkedy boli pri Moháči v roku 1526 porazené uhorské vojská a zahynul kráľ, krajina je rozdrobená. V Kráľovskom Uhorsku vládnu Habsburgovci z Viedne. Zvyšok Uhorska je podrobený Turkom. Krajinu pustošia neustále boje proti nim, ale aj občianske vojny, protihabsburgské povstania, náboženské spory a mor. Ale kedysi dávno bolo aj horšie. Po vpáde Tatárov štyristo rokov predtým rozvrátené Uhorsko prestalo na čas jestvovať úplne. Nezaniklo. Rovnako aj teraz – svitlo na lepšie časy – v roku 1683 pri Viedni poráža habsburská ríša s poľským kráľom Turkov, a Uhorsko je od nich oslobodené. Ale že tie lepšie časy potom aj naozaj prišli, bolo zásluhou ľudí, ktorí sa nebáli svietiť.

Tak ako Matej Bel, ktorý sa narodil v Očovej rok po porážke Turkov pri Viedni. Do základnej školy chodil najprv v Lučenci, potom v Kalinove a Dolnej Stredovej. Rodičia boli s jeho známkami veľmi spokojní, keď mu umožnili v štúdiách pokračovať, čo vtedy nebývalo zvykom. Matej sa ďalej vzdelával na gymnáziách v Bratislave, Veszpréme, Pápe a v Banskej Bystrici, kde zmaturoval. Na stredoškoláka toho pochodil veľa a spoznal rozličné kraje Uhorska. Cestovať a spoznávať svet už nikdy neprestal. Na Univerzitu sa vybral až do Halle, kde študoval teológiu a filozofiu, ale popri nich aj prírodné vedy, medicínu, jazyky a pedagogiku. Po ukončení štúdia sa v roku 1707 vracia domov do Banskej Bystrice, na evanjelické gymnázium, kde učí orientálne jazyky a zároveň slúži ako kazateľ. Jeho talent zasvietil. Zrejme však niekoho riadne oslepil, lebo v roku 1709 na neho prichádza udanie, že je prívržencom protihabsburgského Rákociho povstania. Hrozí mu trest smrti. Bel neklesá na duchu, zachráni sa, a už o rok sa stáva rektorom banskobystrického gymnázia. Nie nadlho. O štyri roky je rektorom lýcea v hlavnom meste Kráľovského Uhorska – Bratislave. Škole sa pod jeho vedením veľmi darí, stane sa v Uhorsku známou a významnou, podobne ako aj on sám. Matej Bel učí, píše básne a duchovné piesne, a popri tom uverejňuje množstvo odborných článkov v latinčine, nemčine, maďarčine, češtine, po celej Európe. Píše si s významnými učencami Európy, slávne učené spoločnosti sú poctené jeho členstvom. A cestuje – po Uhorsku aj Európe. Až kým ho, ako inak, v roku 1720 znovu neudajú. Tento raz ho kvôli jeho stykom so zahraničím obvinia zo špionáže. Znovu však neklesá na duchu, ubráni sa, a už na ďalší rok podnieti vznik Bratislavských novín – prvých pravidelne vychádzajúcich novín v Uhorsku. Jeho talent zažiaril aj v cisárskej Viedni, sám cisár Karol VI. je jeho veľkým a vďačným obdivovateľom, a po celú svoju vládu ho ochraňuje a podporuje. Svetlo si všimnú aj v Ríme a sám pápež Kliment XII. ho vyznamená zlatou medailou. Mateja Bela – farára nemeckej evanjelickej cirkvi v Bratislave.

Hlavnou témou Belovej práce je Uhorsko. Venuje sa jeho histórii, zemepisu, kultúre; študuje národy, ktoré v ňom žijú, ich zvyky a jazyky, zvlášť si všíma Slovákov. V roku 1723 vydáva pod názvom Posol dávneho a súvekého Uhorska (Hungariae antiquae et novae prodromus) úvod do tohto diela. V nasledujúcich desaťročiach pokračuje v študijných cestách, vo vlastivednom a historickom výskume Uhorska, zhromažďuje veľké množstvo údajov z jednotlivých uhorských stolíc, systematicky a podrobne ich spracováva do podoby jedinečnej encyklopédie, ktorá v Európe nemala páru. Nepracuje sám, dáva dohromady tím vzdelancov z celého Uhorska – kráľovský inžinier a geometer Samuel Mikovíni prispieva medirytinami, ilustráciami miest a mapami jednotlivých stolíc; lekár Ján Adam Rayman z Prešova, prvý slovenský imunológ a meteorológ, dodáva údaje o svojich pozorovaniach; podobne lekár Otto Karol Moler z Banskej Bystrice, spišský matematik Pavol Kray, Juraj Bohuš z Kežmarku, prírodovedec Juraj Buchholz, Ján Matolai zo Zolnej, Daniel Krman, Samuel Hruškovic, Ján Mičinský a mnoho ďalších, ktorí poskytnú dôležité materiály zo svojich žúp. Bel zostavuje rozsiahlu encyklopédiu do formy viacerých zväzkov. Prvý z nich vychádza s podporou cisára Karola VI. v roku 1735 pod názvom Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku (Notitia Hungariae novae historico-geographica). Onedlho vychádzajú ďalšie dva zväzky. Notície vyvolajú veľký ohlas, uznanie a úctu od Paríža po Petrohrad. Matej Bel dostal Uhorsko do európskych učebníc. A spolu s ním aj sám seba. Doma sa mu však až tak nedarí. V roku 1740 zomiera Karol VI., mladá kráľovná Mária Terézia má veľké problémy s prázdnou štátnou pokladnicou, slabou armádou a nepriateľsky naladenými silnými susedmi, a vtedy musia ísť encyklopédie bokom – v roku 1742 vychádza tlačou štvrtý zväzok Notícií, ostatné zväzky tohto veľkolepého diela sa zachovali iba ako rukopisy.

Matej Bel však nestráca optimizmus. Roky vytrvalo pracuje na založení Uhorskej učenej spoločnosti, ktorá má mať sídlo v Bratislave. Ako vážený člen chýrnych európskych spoločností v Berlíne, Olomouci, Petrohrade či Londýne, vie, že vzdelanie a veda sú dôležité pre prosperitu krajiny. Želá si, aby sa Uhorsko stalo rovnocenným partnerom Anglicka, Pruska či Francúzska. Veď sám si všíma, že „...je sotva v Európe nejaká krajina, v ktorej by boli vedy na tom horšie ako v Uhorsku..." Dúfa, že učená spoločnosť túto zlú situáciu v krajine zlepší, plánuje pri nej založiť aj vedecký časopis s názvom Bratislavské pozorovania (Observationes Posonienses), v ktorom majú členovia spoločnosti uverejňovať svoje práce z rozličných oblastí spoločenských, historických a prírodovedných vied. Nepodarilo sa. Učenú spoločnosť napokon nezaloží. Opäť však nepodľahne pochmúrnosti, ale naopak zanietene pracuje naďalej - píše učebnice nemčiny, rétoriky, latinčiny; prispieva k Gramatike slovensko-českej od Pavla Doležala; zozbiera a vydá zbierku historických prameňov k dejinám Uhorska – Prípravu k dejinám Uhorska (Adparatus ad historiam Hunagriae). Matej Bel mal ešte veľa plánov, ale už ich nestihol naplniť. Bolo to aj kvôli nedostatku peňazí, ale najmä vinou vážnych chorôb, ktorými trpel. V roku 1742 dostal porážku, následkom ktorej čiastočne ochrnul. Liečil sa a popri tom naďalej s láskou pracoval. Zomrel 29. augusta v roku 1749. Svojím životom a prácou otvoril našu krajinu svetu.

Európa je v kríze. Už viac ako dva roky. Neplienia ju pohanské vojská, povstania nepustošia, ani mor nenivočí, a náboženské spory zúria iba ak v internetových diskusiách. Je v hlbokej kríze – hospodárstvu sa nedarí. Európania sú skeptickí a pesimistickí. Sú slobodní, nikto ich neudáva, do väzenia či na smrť neposiela, môžu cestovať, vzdelávať sa, pracovať, liečiť sa, športovať, do divadla chodiť, knihy čítať, oslavovať Boha. Sú v najhlbšej kríze za posledných sto rokov – ich mena slabne. A podľa správ v dennej tlači, bude to horšie ako po Moháči. Či aj naozaj bude, a či zasa svitne na lepšie časy, záleží na nás – Európanoch. Či podľahneme skepse, neviere v samých seba a beznádeji, a či sa nezľakneme a zasvietime svojím vzdelaním a prácou. Ako optimista Matej Bel.

foto: archiv autora

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 20. 06. 2012.