Vladimír Leksa: Ján Adam Rayman – imunológ z čias Jánošíka
Rubrika: Publicistika
Ján Adam Rayman sa narodil v Prešove 23. apríla 1690, dva roky po Jánošíkovi, ako jediný syn lekárnika Jána Raymana. Po smrti otca v roku 1699 si jeho mama Alžbeta berie za muža Jána Samuela Willicha, tiež lekárnika. Bolo to zrejme inšpiratívne detstvo strávené v lekárni, ktoré rozhodlo o budúcnosti malého Janka Adamka. Po štúdiu farmácie na prešovskom evanjelickom kolégiu, absolvoval v rokoch 1709–1712 medicínu na Leydenskej Univerzite v Holandsku u slávneho profesora Hermana Boerhaaveho. Po promócii sa napriek veľmi atraktívnemu pozvaniu z Poľska vracia do Prešova sužovaného vzburami, požiarmi a morovou epidémiou, kde začína pracovať ako mestský lekár, lekárnik a obchodník s liečivami, korením, exotickým ovocím a tokajským vínom. V roku 1714, rok po Jánošíkovej poprave, sa oženil so Žofiou Wachsmannovou a spolu mali sedem detí. Popri svojom zamestnaní spolupracuje aj s Matejom Belom pri príprave jeho najvýznamnejšieho diela Notitia Hungariae novae historico-geographica ale aj pri dlhodobom a nakoniec neúspešnom pokuse založiť v Bratislave Uhorskú učenú spoločnosť. Predovšetkým sa však venuje vlastnej vedeckej činnosti v oblasti chorôb, liečiv, minerálnych vôd a počasia. Svoje štúdie publikuje v zahraničných vedeckých časopisoch po nemecky a latinsky. A bol veľmi usilovný a schopný – počas celého svojho života uverejnil takmer stovku vedeckých článkov. Jeho práca bola rozpoznaná a náležite ocenená: už v roku 1719 sa pod menom Aristophanes stáva členom chýrnej Akadémie Leopoldina naturae curiosum.
Po skúsenostiach z morovej epidémie, zomrel mu počas nej jeho nevlastný otec, budú hlavným predmetom jeho záujmu infekčné nákazlivé choroby ako záškrt (diftéria), týfus, šarlach (scarlatina), besnota, osýpky (morbily) ale zvlášť pravé kiahne (variola), ktoré sa do jeho rodného kraja pravidelne vracajú. Na rozdiel od iných chorôb, boli kiahne už pomerne dobre popísané. Kvôli značne nejasným opisom príznakov a nepresnej terminológii Ján Adam nevedel, ako ani my dodnes presne nevieme, aké choroby spôsobili väčšinu tzv. morových rán staroveku a stredoveku. Vieme však dosť presne, ktoré epidémie boli kiahňové a je to vďaka tomu, že kiahne majú vysoko špecifické charakteristické príznaky – typické početné pľuzgiere, zápal, bolesti a horúčka – a dajú sa teda ľahko diagnostikovať aj spätne na základe dobových kroník. Choroba bola veľmi nákazlivá a vyznačovala sa vysokou úmrtnosťou (do 40%). V tých časoch ľudia samozrejme nemali potuchy o baktériách, vírusoch či iných mikroorganizmoch spôsobujúcich infekčné choroby. Verili, že tie prichádzajú zo vzduchu. Aj to bol zrejme jeden z dôvodov, prečo sa z Raymana stáva meteorológ. Je prvým v Uhorsku, ktorý začal pravidelne zapisovať stav počasia – meral teplotu a vlhkosť vzduchu, množstvo zrážok, výskyt búrok a bleskov, či silu a smer vetra. Na základe svojich pozorovaní hľadá súvis s každoročnými epidémiami. A robil to zrejme veľmi presne a dobre, lebo sám prichádza k záveru: „...príčiny netreba hľadať v prvotných vlastnostiach vzduchu...každoročné skúsenosti jasne protirečia tejto mienke...počasie však prispieva k zhoršeniu alebo zmierneniu choroby...“ Rayman nevie, čo spôsobuje kiahne, ale tuší ako nad nimi zvíťaziť: „...Veď konečne postačí, keď námorník vie, čo má robiť pri nastávajúcom odlive alebo prílive, aj keď nepozná ich príčinu. A rovnako ani schopný lekár nemusí poznať pôvod a pôsobenie zla, keď vie s ním múdro a starostlivo zaobchádzať.“
Rayman bol nielen schopný lekár ale aj vedec – bádateľ a mysliteľ. Presne podľa svojej zásady: „Všetko treba skúmať, ale prevziať len to, čo sa najlepšie osvedčilo“, chodil s očami, ušami a rozumom otvorenými. Začul od rôznych cestujúcich také chýry, že Turci sa pred kiahňami chránia očkovaním – tým, že nanesú obsah pľuzgierov chorého do kože zdravého. Rayman vedel, že kiahne môžu mať rozličné podoby, od ľahšej formy, keď sa postihnutému človeku síce vytvoria pľuzgiere, ale choroba ho celkom neschváti, až po ťažké stavy končiace sa smrťou. A Rayman iste vedel aj to, že taký človek, ktorý kiahne prekonal, druhý raz už na ne neochorie. Preto tou chorobou (a nielen ňou) trpeli najviac deti. Čo možno nevedel je to, že v Turecku túto metódu nevymysleli a že také a podobné pokusy robili ľudia už pred tisíc rokmi v starovekej Indii a Číne, fúkali napríklad prášok zo zaschnutých chrást do nosných dierok zdravých detí, či šatstvo chorých s miernou formou ochorenia obliekali zdravým deťom. Áno, múdrosť k nám neprišla s vynálezom ďalekohľadu či mikroskopu. Ľudia si odjakživa všímali svet okolo seba a premýšľali nad tým, ako veci fungujú. Ibaže vtedy ešte nejestvoval internet ani vedecké časopisy ani knižnice, a tak sa vedomosti dedili. Aj takto vznikali mýty, ktoré sa potom tradovali a prenikali do ďaleka, napríklad aj do Turecka ba ešte ďalej do Európy až k ušiam osvietených vzdelancov, ktorí boli otvorení cudzím myšlienkam. To si však od nich vyžadovalo rozvahu a uvážlivosť. A tie Jánovi Adamovi Raymanovi nechýbali. Premýšľal nad tými správami z Turecka niekoľko rokov a čoraz viac získaval presvedčenie a nakoniec istotu, že myšlienka očkovania je zmysluplná. A tak, keď sa kiahne v roku 1720 opäť raz do Prešova vrátili a keď ochorel jeho päťročný syn, pozbieral v sebe nevšednú obdivuhodnú odvahu a zaočkoval svoju dvaapolročnú dcérku. Úspešne – neochorela.
Nebol teda prvý; on však ako prvý svoj pokus nielen uskutočnil, ale aj presne popísal jeho priebeh a v roku 1721 výsledky publikoval vo vedeckom časopise. V tom istom roku uverejnil podobný experiment aj anglický lekár Maitland. Nevedno, kto ten pokus uskutočnil skôr; za prvú úspešnú popísanú variolizáciu v Európe sa však považuje tá doktora Maitlanda, čo je pochopiteľné, lebo Anglicko a nie Uhorsko bolo centrom vzdelanosti tých čias. Tu je potrebné si pripomenúť, že zatiaľ čo v Anglicku pokusy s variolizáciou pokračovali, v Uhorsku variolizáciu ani oficiálne nepovolili prevádzať a do konca 18. storočia sa tak nenašiel Raymanov nasledovník. Boli to práve anglickí lekári, ktorí si dosť rýchlo uvedomili, že variolizácia, aj keď priniesla veľmi výrazný pokrok v ochrane pred kiahňami, predstavuje zároveň aj nezanedbateľné riziko ochorenia inak zdravých ľudí. Hľadali preto bezpečnejšiu techniku.
Tú objavil slávny anglický lekár Edward Jenner. Ten tiež, podobne ako Rayman, pozorne načúval mýtom a premýšľal o nich. Na anglickom vidieku sa totiž povrávalo, že dojičky kráv, ktoré prekonali pre človeka nie nebezpečné kravské kiahne (vaccinia), nikdy neochoreli na tie nebezpečné pravé. Premýšľal a overoval. Po dvoch desiatkach rokov prípravy vpichol 14. mája 1796 osemročnému chlapcovi Jamesovi Phibbsovi obsah kiahňového pľuzgierika dojičky chorej na kravské kiahne. O dva týždne nato naočkoval Jamesovi hnis z pravých kiahní a – ten neprejavil ani najmenší príznak ochorenia. Táto bezpečná metóda dostala meno vakcinácia (vacca znamená po latinsky krava) a znamenala skutočný počiatok svetovej imunológie – vedy, vďaka ktorej dnes vieme o chorobách a o tom, ako proti nim bojujeme, omnoho viac ako vedel Jenner. Vieme, že infekčné choroby spôsobujú mikroorganizmy; vieme, že sa proti nim bránime vysoko špecializovanými imunitnými bunkami – profesionálmi, ktorí dokážu tie choroboplodné patogény zabíjať priamo alebo tým, že tvoria špecifické protilátky. Dozvedeli sme sa aj to, že tie bunky si dokážu veľmi dlho pamätať nepriateľa, s ktorým sa už raz stretli v priamom súboji. A to je dôvod, prečo na niektoré choroby ochorieme len raz. A čo nové sme sa naučili o nebezpečných pravých kiahňach? Vieme, že ich spôsobuje vírus variola z rodu orthopoxvírusov; a vieme tiež, že z rovnakého rodu pochádza aj vírus vaccinia spôsobujúci neškodné kravské kiahne. Práve ich príbuznosť je dôležitá, lebo tá spôsobuje, že naše imunitné bunky si ich trošku pletú a proti obidvom vírusom používajú rovnaké zbrane. Ba čo viac, imunitné bunky si ich aj dobre zapamätajú; pri najbližšom stretnutí sú už v strehu a zničia ich oveľa rýchlejšie. To vysvetľuje, prečo bol Edward Jenner úspešný, keď 14. mája 1796 imunizoval Jamesa Phibbsa. Pravda, Jenner o všetkých týchto veciach nemohol vedieť, aj keď ich možno tušil. Právom sa však radí medzi najväčších dobrodincov našej histórie, právom mu patrí sláva a naša veľká vďaka, lebo práve zásluhou metódy, ktorú objavil – vakcinácii, deti už dnes neumierajú na pravé kiahne a ani iné choroby, ktoré strašili ľudstvo po celý čas.
A Ján Adam Rayman? Zomrel v Prešove ako veľavážený a milovaný občan vo veku 80 rokov dňa 24. apríla 1770 – šestnásť rokov pred Jennerovou prvou úspešnou vakcináciou. Na jeho prácu sa v Uhorsku zabudlo, ak si ju vôbec niekto všimol. Nik na ňu nenadviazal, ako už bolo spomenuté. A je naozaj príznačné, že na prelome 18. a 19. storočia – v čase, keď sa v západnej Európe vo veľkom práve začínala nesmierne úspešná éra vakcinácie a výskumu v oblasti imunity, uhorské úrady oficiálne naveľa povolili oveľa menej bezpečnú variolizáciu, ktorú Ján Adam ako prvý Európan vedecky popísal už 80 rokov predtým práve v Uhorsku! Aká škoda pre krajinu, keď si nevšíma svojich géniov. Aká škoda, keď namiesto podpory sa tí stretávajú skôr s prekážkami, nepochopením, prázdnotou. Avšak vieme, nič nové v Uhorsku, nič nové na Slovensku. Veď „je sotva v Európe nejaká krajina, v ktorej by boli vedy na tom horšie ako v Uhorsku“, ako vraví Matej Bel. Je udivujúce, že my Slováci sme sa tak ľahko vzdali spoločnej histórie s Uhorskom, ale túto tradíciu akosi nie a nie opustiť. Naopak, po rozpade Uhorska to boli práve Maďari, ktorí výrazne prispeli k pokroku v imunológii, a nielen v nej, o čom svedčí napríklad izolovaný vitamín C ako aj množstvo Nobelových cien.
Prečo Slováci nie? Na túto otázku správne odpovedal už kedysi dávno Raymanov súpútnik Bajza: „...tento ľud nemal, ani nemá kníh v pravom slova zmysle... Sám boh vie, čo zavinilo, že tento národ opovrhol perom až natoľko…“ (2) Iste, aj v takej krajine môže vyrásť človek, ktorý predbehne svoju dobu, ale je osihotený, mimo hlavného prúdu – ako loďka v močiari. Aká škoda, ak sa niekto taký narodí v krajine, ktorá stále dosiaľ tvrdo spí. Alebo skôr, aká škoda tej krajiny.
Vážme si preto, že sme tu takého človeka mali. Všestranne vzdelaného rozhľadeného otvoreného a najmä obetavého polyhistora, akých dnes už hádam ani niet. Vážme si ho o to viac, že neodišiel do vyspelejšieho sveta privábený hlavným prúdom, ale že svoj talent a vedomosti po celý svoj život venoval svojmu rodnému mestu – Prešovu. Bude veľmi dobré pripomínať si ho a učiť o ňom naše deti, aby raz, keď budú písať svoju školskú slohovú prácu na tému „Kto je náš najväčší hrdina?“, si za toho svojho nevybrali kadejakého darebáckeho zbojníka ale napríklad práve Jána Adama Raymana.
Všetky citáty v článku použité, ak nie je uvedené ináč, sú z knihy:
Anton Bartunek: Fyzikus Rayman – Život a dielo prešovského lekárnika a lekára; Osveta (1990)
Jozef Ignác Bajza: Príhody a skúsenosti mládenca Reného (1784)
Rok 1721 je rokom narodenia slovenskej imunológie – náuky o obranyschopnosti organizmu. Zaslúžil sa o to prešovský lekár a lekárnik Ján Adam Rayman (Reiman), ktorý v lete toho roku opublikoval dva vedecké články v prestížnom vratislavskom (wrocłavskom) časopise Sammlung von Natur und Medicin...Geschichten. Opísal v nich prvé očkovanie proti pravým kiahňam – variole (neštovicím), ktoré uskutočnil na svojej vlastnej dcérke Márii Alžbete počas epidémie kiahní okolo roku 1720. Píše: „...Nakoniec som však usúdil, že moja dvaapolročná dcéra nie je na podklade dedičnosti pred chorobou chránená, keďže jej brat skutočne ochorel na kiahne a ona mohla byť nimi tiež napadnutá; odhodlal som sa k tomuto pokusu. Urobil som lancetou malý zárez na jej ľavom ramene, do ktorého som votrel ešte teplý hnis z kiahničky jej brata a zárez zakryl orechovou škrupinkou. Okolie sa postupne zapálilo, ale dievčatko zostalo svieže, kým konečne na siedmy deň nedostalo horúčku a okolo zárezu sa zjavili malé biele vyrážky... Na tretí deň sa úplne zotavila. Za celý ten čas bolo dieťa veselé a zdravé a nemalo nijaké ťažkosti. Či nebude znovu napadnuté, to ukáže čas...“ (1) Nebolo. Práve ju proti tej chorobe totiž zaočkoval. Previedol takzvanú variolizáciu.
foto: archiv autora
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 06. 08. 2012.
Dr. Vladimír Leksa
Další články autora
OSOBNOSTI POZITIVNÍCH NOVIN
PhDr. Jiří Grygar | |
Jan Krůta | |
Jitka Molavcová | |
Jiří Suchý | |
Dáša Cortésová | |
JUDr. Ivo Jahelka | |
Josef Fousek | |
Blanka Kubešová |