Syn prvák už vie písať a čítať. Je na to hrdý. Listuje vo svojej prvej písanke a smeje sa na neotesaných septembrových vlnovkách. To bolo dávno – vtedy som ešte nevedel písať!, volá. Aj ja prinášam svoju prvú písanku – mám ju odloženú spolu so šlabikárom – takú istú – kostrbaté čiary v nej mi pripadajú rovnako smiešne. Bolo to rovnako dávno – vtedy som ešte nevedel písať. Kto sa raz naučí čítať a písať, prechádza rozhraním; láme sa ako svetlo – čo bolo predtým, stáva sa naraz hrozitánsky pradávnym.

Od úsvitu svojich dejín prechádza človek takými rozhraniami a na druhej strane hranola hrdý sebe sám javí sa múdrejším, ako býval; je to však iba zdanie. Čo mu pribudlo, nie je rozum, ale nový nástroj v rukách – buzogáň na zabitie mamuta, pazúrik na jeho porciovanie, oheň na tepelnú úpravu... Nepoznáme mená ich vynálezcov; nevieme, čo inšpirovalo týchto pravedcov, zrejme núdza; ale dokážeme si predstaviť, že nechodili na prednášky a semináre, nesliepňali po knižniciach a večer netrávili v laboratóriách či na internete. No neboli preto o nič hlúpejší. Objavovali, čo potrebovali, a používali, čo vymysleli, priamo pri práci. Keď sa ich vynálezy navŕšili, zmenilo sa prostredie a v tom rozhraní sa v krátkom čase rozložil starý svet na spektrum nových. Tak tomu bolo, keď sa doba pazúrikov prehupla do epochy bronzových trojnožiek, či železného pluhu; tak tomu bolo aj v šestnástom storočí: novinka z Východu – pušný prach – stihla ohlušiť celú Európu (Turkom však v ušiach nezaľahlo a nadlho sa usídlili až za Dunajom); iná novinka z Mohuča (Meinz) – kníhtlač – započala svoju osvetovú činnosť; no a zo Západu jedna za druhou premávajú karavely po čiaru ponoru naložené novinkami od výmyslu Nového sveta. Na ostrom zlome sú rozvrátené dávne ríše a na ich ostatkoch hneď vyrastajú nové; vo Wittenbergu sa rozštiepi veľká cirkev a z pukliny hneď klíčia nové; rozpadá sa starobylá alchýmia a v jej odleskoch zasvieti rodiaca sa veda.

Alchýmia v sebe spájala všetku vtedajšiu učenosť – astrológiu, medicínu, metalurgiu, zárodky chémie a fyziky – dôkladne premiešanú mágiou. Slovutní alchymisti sa po stáročia pokúšali vysvetliť svet. Nepoužívali však vedecké metódy – svoje myšlienky stavali na mýtoch a neoverovali ich pokusmi a pozorovaniami. Spoliehali sa len na vlastný úsudok a boli presvedčení, že sa nemôžu mýliť. Nevytvárali teórie, ale dogmy, ktoré im svet a jeho princípy viac zacláňali, ako osvetľovali.

Podľa alchýmie bola všetka hmota vesmíru stvorená zo štyroch základných živlov – zeme, vody, ohňa a vzduchu – a uzavretá v poriadku, v ktorom je všetko navzájom nemenne a navždy spojené: siedmim nebeským telesám náleží sedem kovov a sedem orgánov – Slnko kraľuje zlatu a srdcu, pod vplyvom Mesiaca je striebro a mozog, ortuť a pľúca patria Merkúru, meď a ľadviny prislúchajú Venuši, Mars panuje železu a pod jeho žezlom je žlčník, Jupiter vládne cínu a jemu podlieha pečeň, a Saturn má vo svojej moci olovo a slezinu. Zlatu pripisovali alchymisti zázračné schopnosti – bolo vzácne, drahé, stále – nepodliehalo zmenám. Preto bolo a dodnes je mierou bohatstva, krásy a rýdzosti. Zlato sa kvôli svojim ušľachtilým vlastnostiam javilo nesmrteľným, a alchymisti preto verili v jeho liečivé účinky – vo vhodnej forme ho podávali kráľom ako elixír života. Domnievali sa, že zmenou pomeru jednotlivých živlov v rozličných látkach je možné meniť ich vlastnosti – ich vytúženou métou bolo získať zlato premenou iného kovu. Nepodarilo sa. Zlato nevyrobili, králi umierali... A nielen oni – takmer polovica Európy podľahla čiernej smrti – moru. Múdrosť alchýmie tu nepomohla. A keď v tom čase priniesol Marco Polo z Východu novinku o existencii nového kovu, ktorý Paracelsus neskôr zinkom nazval, a keď metalurgovia z rúd vydolovali bizmut a antimón, začalo byť očividné, že kovov je viac ako sedem. Dogmy alchýmie sa rozpadli. Viera alchymistov v jestvovanie poriadku vo všehomíre však nevyhasla – ona podnietila vznik prírodných vied a vysokých škôl; ona poháňala najväčších učencov nastávajúcich čias: Mikołaja Kopernika, Galilea Galileia, Isaaca Newtona, Michaela Faradaya, Dmitrija Ivanoviča Mendelejeva, ale aj Alberta Einsteina, ktorý neveril, že Boh hrá kocky. Tí všetci však už pri svojej práci používali vedecké metódy.

Bol to práve najväčší z alchymistov šestnásteho storočia – Paracelsus – kto medzi prvými vstúpil do rozhrania medzi alchýmiou a vedou. Narodil sa v mestečku Einsiedeln vo Švajčiarsku; od detstva veľa cestoval, počas svojho života prešiel celou Európou – sám o sebe vravel, že dvakrát nespal v tej istej posteli – najprv so svojím otcom, lekárom a vzdelancom, neskôr za štúdiami a napokon sám ako povestný a často aj nenávidený lekár a filozof. S úmyslom študovať drahé kovy sa niekoľkokrát prišiel pozrieť aj do svetochýrnych baní v Španej doline a Smolníku. V roku 1537 pobudol niekoľko týždňov v Bratislave – možnože práve tu písal encyklopédiu Astronomiia Magna – jeho pobyt pripomína pamätná tabuľa na Primaciálnom paláci. Umrel v roku 1542 v Salzburgu. Paracelsus ešte veril v základné dogmy alchýmie, ale už premýšľal a pracoval ako vedec. Spoliehal sa na vlastné pokusy a pozorovania viac ako na učenia autorít – „Nie, ako hovoria oni, Alchýmia vyrábaj zlato, vyrábaj striebro, ale pripravuj arcana, tie rieď a používaj proti chorobám!“ Arcana bolo Paracelsove pomenovanie pre tajomné látky podľa neho prítomné v prírode aj v ľudskom tele majúc svoje presné nezameniteľné vlastnosti. Očakával, že taká látka môže byť človeku prospešná pri liečbe určitého ochorenia, alebo jedovatá, ak jej požije priveľa. Preto hľadal riedenia, ktoré by uzdravovali, a nie zabíjali. Týmto ponímaním zachytil chemickú podstatu životných procesov – spustil dejiny modernej medicíny založenej na chémii.

Medzi prvými, kto vyšiel z rozhrania medzi alchýmiou a vedou, bol doktor Jesenius. Na objekt svojho štúdia – človeka – sa už nedíval z jediného obmedzeného uhla, ale pozrel si ho znútra. Nebol už alchymistom, ale v prostredí, v ktorom žil, to ešte čpelo ako v alchymistickej kuchyni. Ján Jesenský „Jesenius“ pochádzal z evanjelického zemianskeho rodu z Horného, dnes Turčianskeho, Jasena. Narodil sa ale v sliezskom Vratislavi (Wrocław) – jeho rodičia tam ušli pred tureckými hordami, ktoré v tom čase nivočili územie Slovenska. Gymnázium vychodil v rodnom meste, medicínu študoval v Drážďanoch, Lipsku, Wittenbergu, a ukončil ju na Univerzite v Padove na jednej z najlepších lekárskych fakúlt. Po štúdiách pôsobil najprv vo Vratislavi, potom v Drážďanoch ako osobný lekár saského kurfistra – kniežaťa s právom voliť císara – a napokon sa stal profesorom chirurgie a rektorom Univerzity vo Wittenbergu. Píše knihy o lekárstve aj filozofické traktáty, vydáva svoje prednášky kníhtlačou; chýr o ňom sa dostáva aj do centra vtedajšej európskej učenej spoločnosti – na dvor cisára Rudolfa II. V Prahe. Tam ho v roku 1600 pozvú jeho priatelia matematik Johannes Kepler a astronóm Tycho de Brahe, aby vykonal niekoľkodňovú verejnú pitvu s odborným výkladom. Táto dovtedy nevídaná udalosť podnieti obnovenie štúdia lekárskeho na Karlovej Univerzite. Onedlho sa teda Jesenius do Prahy vracia a už ako univerzitný učiteľ a tiež osobný cisárov radca tam strávi niekoľko rokov. Na cisárskom dvore sa Jesenius, sám vplyvný príslušník novovzniknutej evanjelickej cirkvi, angažuje vo veciach protestantských českých šľachtických stavov. Po nástupe Rudolfovho mladšieho brata Matyáša na uhorský a neskôr aj cisársky trón odchádza z Prahy do Viedne, kde pôsobí ako jeho osobný lekár. Nespokojný s jeho politikou namierenou proti protestantským cirkvám neskôr požiada o uvoľnenie z cisárskej služby. Po niekoľkých rokoch strávených na cestách po Európe znovu prichádza do Prahy. Na jeseň roku 1617 sa Jesenius stáva rektorom Karlovej Univerzity. V novom postavení sa zapája do protihabsburgského povstania českých stavov, ktoré vrcholí defenestráciou kráľovských miestodržiteľov z Pražského hradu v máji roku 1618 a ktoré spustí po celej Európe lavínu vojnových konfliktov – tridsaťročnú vojnu. Povstanie sa končí po dvoch rokoch v bitke na Biele hore, keď armáda nového cisára Ferdinanda II. poráža spojené vojská českých stavov. Poprední účastníci protihabsburgského odboja sú zatknutí a v júni roku 1621 na Staromestskom námestí popravení. Medzi nimi aj rektor Karlovej Univerzity doktor Jesenius. Slobodný chod Univerzity sa na dlhú dobu zastaví, Jeseniove knihy sú spálené. Podivná história – na rozhraní svetov sa zrodí vedec – nový lekár – a v ohnisku toho istého rozhrania vzbĺkne vojna, ktorá ho spáli – ešte mnohokrát sa zopakuje...

Od pražskej pitvy uplynulo viac ako 400 rokov – telo na stole je rozpitvané na atómy. O prírodných zákonoch či biologických dejoch prebiehajúcich v ľudskom tele toho poznáme oveľa viac ako Paracelsus a Jesenius. Dokážeme liečiť choroby, na ktoré ich súpútníci mreli po tisíckach; žijeme dlhšie a zdravšie. Ruky máme plné nových nástrojov – vakcíny, lieky, antibiotiká... Poväčšine aj poznáme mená ich vynálezcov – Edward Jenner, Louis Pasteur, Robert Koch, Paul Ehrlich, Karl Landsteiner, Alexander Fleming... Dokážeme si predstaviť, čo ich inšpirovalo, že sa určite veľa učili a že museli ťažko a dlho pracovať v laboratóriu. O ich diele si každý môže prečítať v knihách. Za čias Paracelsa a Jesenia nebolo jednoduché uverejňovať vedecké práce – tlačiť knihy v kníhtlačiarňach, nebolo ich veľa, bol prepych, ktorý si mohli dovoliť len tí najlepší a pritom zámožní. Ak sa aj podarilo vytlačiť ich, stále hrozilo, že skončia v ohni. A keď sa nakoniec predsa len dostali na police univerzitných knižníc, pre študentov znamenali poklad, do ktorého vzhliadali s bázňou. Dnes sú milióny vedeckých článkov voľne dostupných na internete – len na databáze Pubmed Národného centra pre biotechnologické informácie (NCBI) pribudne každú minútu jeden článok z oblasti biológie a medicíny. Väčšinu z nich nikto s bázňou neprečíta. Tých vynálezov, objavov, článkov a všelijakých údajov sa nazbieralo toľko, že sa mení prostredie – vchádzame do nového rozhrania.

Aký vedec z neho vyjde? Hrdý na druhej strane hranola sebe sám javí sa múdrejším, ako býval; stále je to však zdanie – to len namiesto buzogáňa narába s nanoskopom. Je to postvedec – používa síce vedecké metódy, ale podobný alchymistovi je presvedčený, že sa nemôže mýliť; na rozdiel od alchymistu ho nepoháňa viera v jestvovanie poriadku vo všehomíre, ale nevyhnutnosť publikovať články a písať nové vedecké projekty a žiadať o grant a dostať ho a publikovať a písať a žiadať a publikovať... až sa jedného dňa nedokáže rozpamätať, akú farbu očí má jeho žena, jeho syn. Vtedy treba otvoriť svoju prvú písanku a so synom si zopakovať prvácke učivo. A spolu s ním sa pýtať, prečo vlastne je také dôležité naučiť sa čítať a písať.