Jedného večera v roku, keď si Federico Fellini na Moskovskom filmovom festivale odniesol Zlatú cenu za film Interview, a keď Marcello Mastroianni získal veľkú cenu v Cannes za hlavnú rolu vo filme Nikitu Michalkova Oči čierne, som na jednom z dvoch programov Československej televízie po televíznych novinách so zváračom a kombajnom uvidel film, vďaka ktorému som objavil génia. Ten film sa volal Nejistá sezóna a ten génius sa volal Ladislav Smoljak.

V tom čase som už poznal komédie a divadelné hry z pera Ladislava Smoljaka a Zdeňka Svěráka. Dialógy z nich som vedel citovať naspamäť. Podobne ako dialógy pánov Lasicu a Satinského, mi umožňovali aspoň občas nadýchnuť sa čerstvého vzduchu na zatvorenom zatuchnutom dvore. Ale rád si ich pozriem aj dnes, keď smrad toho dvora pripomína už len zopár otvorených kanálov, a vôbec ma nenudia. Film Nejistá sezóna je však v niečom iný. Aj na ňom sa dá zasmiať, ale v jadre je veľmi vážny. Je to film o vzniku umeleckého diela – divadelnej hry. Je o obavách, neistote, inšpirácii, náhode. Je o ťažkom údele slobodného divadelníka v neslobodnom svete, o obmedzenosti netalentovaných a talente obmedzovaných. Je o vonkajších prekážkach, ktoré treba pri tvorbe diela prekonať, aj o tých najvnútornejších príkazoch, ktoré skutočnému umelcovi nikdy nedovolia klamať a ktoré ho vedú po ceste úprimnosti. Lebo len ak je umelec úprimný sám k sebe, môže podať pravdivú správu o svete, v ktorom žije.

Mám rád filmy, s ktorými sa môžem stotožniť, pri ktorých sám tak trochu prežívam ich príbeh, ktoré odkrývajú niečo z mojich spomienok, niečo z môjho života. A to je možné, len ak je film pravdivý. Film Nejistá sezóna je pravdivý. Len chvíľku sa dívam sa na divadlo z hľadiska, aby som bol hneď unesený na javisko a sám sa cítil ako herec, ktorý potom odchádza do zákulisia či do šatne či do kancelárie na koberec k cenzorom. Cítim až intímne pochopenie a stotožnenie s divadelníkmi. Je to zásluha veľmi striedmeho scenára, ale najmä poctivej réžie. Sme v divadle, ale strihmi, dĺžkou záberov, detailmi a celkovým rytmom režisér využíva výsostne filmové techniky. Celý príbeh sa odohráva v stiesnených podmienkach v jedinej budove – kultúrnom dome. Autentický zvuk, civilné hranie-nehranie, malé interiéry, všadeprítomné steny, dvere, zrkadlá, úzke chodby, schody, starý nábytok, to všetko naozaj aj môže vyvolávať dojem skutočnej fyzickej stiesnenosti. Ale paradoxne práve prítomnosť týchto bariér a úplná neprítomnosť akýchkoľvek schém či manier nám však dovoľujú neobmedzene a pravdivo vnímať a nakoniec aj pochopiť svet divadelníka na dvore reálneho socializmu.

Je to zvláštne, stačí mi tri minúty sledovať nejaký supermoderný všetkými farbami hýriaci digitálny 3D film a cítim sa plytko a úzko ako v klietke. To nie sú filmy, ale videoklipy, ktoré už zajtra budú zastarané. Na druhej strane, napríklad na staručký čiernobiely nemý Chaplinov film Kid sa rád dívam aj niekoľko krát za sebou, a cítim sa pri ňom veľmi slobodne a moderne, lebo Chaplin je umelec nadčasový a preto stále moderný. Ladislav Smoljak je z rovnakého rodu umelcov. Vždy bude moderný. Sám o sebe hovoril ako o podradnom režisérovi. Ja by som to pozmenil. Myslím si, že je to režisér poriadny, pokorný, poctivý a pravdivý. Nikdy si neodniesol Zlatú palmu z Cannes ani z iného veľkého festivalu. Skúsim to teraz trošku napraviť. Udeľujem mu moju súkromnú Veľkú cenu za réžiu. Verím, že nie je neskoro.