Milan Markovič: Meškám, prídem neskôr!

Rubrika: Literatura – Fejetony

Hovorí mi kolegyňa: - Ja si naschvál nastavujem hodinky desať minút dopredu. Aby som mala trochu viac času v rezerve. No a vidíš, nestihla som to ani tak. Prepáč.
To je ešte ten lepší prípad. Za dvadsaťpäťminútové meškanie sa aspoň ospravedlnila. A to sa tuším už dnes ani tak často nevidí. Meškajúci človek dnes už väčšinou staví na poľutovanie: - Predstav si, takmer pol hodiny som trčal v zápche, po tom meste sa už naozaj nedá jazdiť!
Nie je to celkom tak. Pomerne spoľahlivo sa dá odhadnúť, že ulicami mesta v pracovných dňoch už nikdy neprejdeme podľa kedysi platného prepočtu. Tam, kde kedysi stačilo pätnásť minút, tak treba dnes rátať minimálne s dvojnásobkom, ale radšej s väčšou rezervou. Alebo to vyskúšať hromadnou dopravou. A nebol by istejší bicykel? A nie je dokonca väčšia istota v presune peši – zvlášť na kratšie vzdialenosti?
Pomaly si zvykám (ale stále som si celkom nezvykol), že nás je čoraz menej, čo na dohovorené schôdzky chodíme presne v dohodnutý čas. Meškajúci (a nie je to vždy jednotné číslo) sa dovalí s nešťastnou, utrápenou tvárou, takže je skôr poľutovaniahodný, nie ešte aby som skúsil čosi vyčítať. Ako záchranný pás zvykne poslúžiť aj v mobile pripravená šablóna „Meškám, prídem neskôr! Alebo „Oneskorím sa, začnite bezo mňa“. Už ani nie ospravedlnenie, iba oznam, dávajúci tým presným na vedomie, že sú vlastne na hlavu padnutí, keď dodržia dohodnutý čas.
Všelijaké ľudské vlastnosti sme si zvykli hodnotiť. Máme radi ľudí čestných, zodpovedných, slušných, naopak, odsudzujeme intrigánov a vôbec ľudí zlých, arogantných, lenivých. Avšak mne za tie roky skúseností azda najviac negatívne utkveli v pamäti ľudia nespoľahliví. Takí, čo nevedia držať slovo, splniť čo sľúbili a veru aj tí, čo zaboha nevedia prísť nikdy nikam načas. A keďže sú tým známi (a oni to vedia), pestujú si tento svoj zlozvyk ako dajakú úsmevnú folklórnu individuálnu črtu.
Komuže sa ešte nestalo, že niečo niekde zmeškal, že zaspal, že sa prihodila nečakaná nehoda či drobná nepríjemnosť, ktorá znemožnila dodržať dohodnutý čas? Uznávam. Ale ako výnimku, nie ako pravidlo.
A nemôžem si pomôcť, podľa toho hodnotím ľudí a vyberám si spolupracovníkov.

www.markovic.sk

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 16. 06. 2010.

Pozitivní noviny jsou neziskové internetové médium, které v letech 2004–2012 připravovala ve svém volném čase skupina nadšenců pod vedením Pavla Loužeckého. Všichni autoři a dopisovatelé do Pozitivních novin přispívali bezplatně, ze své vlastní svobodné vůle. Ačkoli od roku 2012 nové články nevychází, Pozitivní noviny i nadále fungují jako skutečná oáza pohody a optimismu na síti pro všechny čtenáře, kteří potřebují pravidelný zdroj k čerpání životní energie, inspirace, nápadů, zábavy, moudrých myšlenek a informací všeho druhu.