Milan Markovič: Tak kedy vlastne?
Rubrika: Literatura – Fejetony
 Koncov sveta sme už zažili požehnane. Len ja sám pamätám také tri-štyri celkom určite. Ale často ani netušíme, kde ktorá sekta práve čupí dakde v podzemí a čaká, kedy to praskne. A ono stále akosi nič. Nie žeby už dávno nedozrel čas, ale tak ako pri stvorení sveta zaručene museli byť určité zmätky, tak evidentne všeličo neklape ani pri jeho konci. A pritom ľudia s tým podľa mňa nemajú nič spoločné. Veď aké úsilie sme už vynaložili na to, aby sme to celé urýchlili – štiepením atómu, dráždením ozónovej diery či rúbaním pralesov – nič nepomáha, svet sa ešte stále nepoložil. Už aj Hollywood ako keby sa nevedel dočkať, navrhol útok mimozemšťanov, pád asteroidu, ale nič z toho sa neujalo, zakaždým sa našiel nejaký bláznivý hrdina, čo sa zamračil, napol svaly a zas išlo všetko po starom. A človeka to už začína aj znervózňovať: tak čo je, kedy to príde? A ako to vlastne bude vyzerať? Aby bolo jasno, neteším sa na to. Len chcem vedieť, čo za príznaky budú svedčiť o tom, že končíme. Zhasne slnko? To asi nie, veď viem, že ktosi tam už bol a zistil, že paliva je stále dosť. Tak teda Zem sa prestane krútiť a my všetci odletíme kamsi do vesmíru? Tiež asi volovina. Až tak zasvinený vesmír by musel vzápätí skolabovať kompletný. Ale čosi sa predsa len stane. A schovať sa nebude kam! Lebo skryť sa možno iba na tomto svete a ten má exnúť celý – s ľuďmi, lúkami, pasienkami, lesmi, ovcami, úradmi aj zemľankami. Nebude KDE sa zachrániť! Takže informácia o presnom dátume konca je vlastne zbytočná. A pritom ona existuje! Vieme to dávnejšie. Už od čias starých Mayov. To boli nejakí astronómovia! Bez družíc a počítačov, bez ďalekohľadov, bez akejkoľvek techniky sa vo svojich výpočtoch nezvykli mýliť. A čuduj sa svete – ich precízny mnohotisícročný kalendár sa končí dňom 21. 12. 2012. Lebo ďalej vraj už nebude nič. A čo keď sa len unavili a len preto nemáme ďalší záznam... Je ešte taká drobná nádej, nie? Do šľaka, veď to je už o tri roky! To zas budú Vianoce! |
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 05. 05. 2010.
