Milan Markovič - Renata Šindelářová: Za hranice s Milanom Markovičom
Rubrika: Publicistika – Co je psáno...
Milana Markoviča poznáme predovšetkým ako herca a moderátora. Že má jeho tvorba oveľa širší charakter, vyplýva už z jeho príspevkov v Pozitívnych novinách, ale prirodzene ani z nich nepoznáme Markoviča celého. Musíme sa vydať po starých česko-slovenských stopách až za štátne hranice. Výprava sa začína na internetových stránkach s adresou www.markovic.sk. Hneď na začiatku vás musím upozorniť, že vás táto stránka zaručene sklame: nenájdete na nej ani odkazy na najnovší softvér, ani návod na výrobu bomby či na dokonalé hackovanie. Chýba tiež rubrika plná tých najsrandovnejších vtipov a nezmohol som sa ani na erotiku. Nie žeby som sa zdráhal pózovať, ale nenašiel sa fotograf. |
• Ja fotím rada a nezdráham sa – tak čo vy na to? Idete do toho? Príďte, odvážnemu vraj šťastie praje. Uvidíme, kto z nás dvoch je odvážnejší. • Našla sa vo vašom živote chvíľa, kedy ste odvážny boli a šťastie na vás urobilo dlhý nos? Určite. Našťastie mám talent zabúdať na nepríjemnosti. • Ako vyzerá Večer Milana Markoviča, vieme z televízie, ale ako vyzerá ráno Milana Markoviča? Ani neviem. Vstávam obvykle až keď je táto časť dňa šťastne za mnou. Neskôr sa dokonca aj prebudím, ale potom som už na neudržanie. Trošku sa divím, prečo už všetci obedujú, keď ja takto začerstva vybehnem do ulíc niečo povybavovať, ale po čase sa to zrovná, večer som už celkom svieži, no a noc je mojím kráľovstvom: pracujem – čítam, píšem, vymýšľam, skrátka – s prepáčením – tvorím. • Takže v minulom živote ste museli byť sova. Asi nie, kedysi som bol normálny. Skôr sa takto asi pripravujem na život budúci. • Tvoríte toho skutočne veľa. Nechystáte sa svoje postrehy zhrnúť do nejakej knihy? Jednu o mne napísala moja dcéra. Ja som tiež všeličo začal, dokonca už aj objednávky boli, ale je tu problém: na takéto písanie treba „sitzfleisch“. A to ja nemám. • A čo teda máte, respektíve čomu sa venujete najviac? Mojím dominantným smerovaním je rozhlas, potom divadlo, divadelné improvizácie a žurnalistická fejtónová tvorba, v pedagogike teória a prax moderovania. • Divadelná improvizácia? Čo si mám pod tým predstaviť? Scenár sa vytvára priamo na javisku? To musí byť naozaj vyčerpávajúca zábava. Myslím si, že sa ešte nenarodil taký umelec, ktorý by vymyslel kompletný scenár priamo na javisku. Ak však ide o ozajstného majstra, divákovi to môže tak pripadať. Možno to znie nelogicky, ale dobrá improvizácia musí byť veľmi dobre pripravená. Ak nejde o One man show, tak herec musí predovšetkým dokonale poznať partnera, aby si mohol dovoliť vybočiť z istoty naučeného textu (a musí to pripúšťať aj samotná inscenácia, jej žáner). Musí si byť istý, že svojou improvizáciou partnera „nepotopí“, musí dosť jasne tušiť, že kolega situáciu zvládne, v opačnom prípade musí mať pripravené „záchranné koleso“. A musí sa veľmi dobre orientovať v samej inscenácii, aby nešiel proti autorovi, či dokonca proti divákovi. Improvizačné segmenty musia presne zapadať do štruktúry hry. No a predovšetkým si treba uvedomiť, že improvizácia nie je kompletná autorská tvorba veľkých úsekov. Je to umenie bleskurýchle sa rozhodovať, ktoré dobre známe „panely“ spojiť v určitom poradí, aby tvorili zmysluplný celok. • Rozhlas má dozaista tú výhodu (ale inokedy to môže byť aj nevýhoda), že poslucháči nemajú tušenie, čo sa za tým mikrofónom v skutočnosti odohráva – tak by ma zaujímalo, či by sa občas poslucháči možno i potrhali smiechom, keby ten obraz videli? Na rozdiel od čoraz prvoplánovejšej televízie rozhlas rozvíja fantáziu, ale zároveň vyžaduje od autora aj interpreta viac rešpektu voči poslucháčovi. Najmä pri verejnej nahrávke či priamom vysielaní za účasti obecenstva sa neslobodno dať strhnúť jeho reakciami a zabudnúť na poslucháča. Ten totiž musí tušiť, čo sa pred mikrofónom deje, inak vytuší, že ho neakceptujete a po niekoľkých minútach ho strácate. Stalo sa mi v začiatkoch, že mi prišiel list od nahnevaného poslucháča, ktorý mi vyčítal hlučné reakcie pri humorných situáciách, pričom poslucháčovi nemohlo byť zrejmé, čo všetko sa tam odohráva. Pravdu povediac, ani veľmi nevyčítal, ale priamo mi vynadal. Príšerne sa ma to dotklo a aby som si posilnil sebavedomie, v redakcii som si ten program znova vypočul. No a to s tým sebavedomím sa to nepodarilo. Poslucháč mal pravdu a ja som sa mu ospravedlnil. Menej múdri ľudia sa učia na vlastných chybách. Ale aj to je škola a vyplatí sa ju vychodiť. • Čo ste sa o sebe naučili v tanečnej súťaži Let´s Dance? To, že skúsiť sa má všetko, na čo sa človek cíti. Zistil som, že kondične sa stále vyrovnám aj tridsiatnikom a vycúval som z toho tak skoro ako sa len dalo, najmä s pomocou uvážlivej poroty, ktorá (až na pána Bednárika) prezieravo usúdila, že tanec a humor, to akosi nejde dohromady. • Ste teda zástancom teórie, že život sa má žiť naplno... vyžmýkať z neho, čo sa dá? To vôbec nie. Až taký maximalista nie som. Robím len to, čo sa dá, na čo stačia sily a um a na čo mám chuť. Ale nie za každú cenu. • Keby ste mali nadviazať na svoje pedagogické povolanie, aký by bol rozdiel medzi vami v role učiteľa v roku 1968 a dnes? Rád by som Vás oslnil, triezvo však odhadujem, že dnes by som už asi neprešiel ani piatou triedou základnej školy. A pritom v škole som vlastne strávil celý život: v základnej, strednej, na dvoch vysokých, potom ako učiteľ v základnej, neskôr chvíľu ako učiteľ na VŠ, no a v súčasnosti mám čo robiť, aby som obstál v škole života. Úspešným aplikovaním osvedčenej metódy pokus - omyl sa mi to celkom darí. • A čo keby ste museli učiť, ale mohli si celkom ľubovoľne vybrať koho a čo – ako by dopadla vaša voľba? Určite by som sa už nevracal k deťom. To je príliš náročné. Skôr by ma bavili diskusné semináre pre vysokoškolákov. • Nie každý vie, že si na daňové priznanie pred svoje meno dopisujete titul PhDr. – ako ste sa, prosím vás, dostali od pedagogiky a filozofie k herectvu? Lákalo ma (a asi ma nikdy neprestane lákať) skúšať stále niečo iné, nové. Momentálne hrám vo dvoch klasických predstaveniach bratislavského Divadla Aréna a fejtónovou tvorbou pravidelne zásobujem slovenské i české noviny. Venujem sa aj rozhlasovej zábave pravidelným mesačníkom Podvodníci, čo vzniká každý mesiac ako verejná nahrávka v bratislavskom Divadle v podpalubí. Existuje aj zájazdová verzia tohto populárneho programu. Plánujem však vrátiť sa aj k televíznemu moderovaniu, ale úplne ináč, než ma poznáte. • Ale to asi nechcete prezradiť, akému? Alebo áno? Nechcem nikoho kŕmiť nedovarenou stravou. Počkajme si, až to bude uvarené a upečené. • Ako by ste, v role filozofa, privítali návštevu z kozmu? Keďže mi kozmičtina nerobí nijaké problémy, pozdravil by som ho a okamžite si rezervoval cestovný lístok do prvej triedy toho jeho taniera. Viem si totiž predstaviť, aký bude neskôr nával. • Ktorý z filozofických smerov vás najviac oslovuje? Ani jeden. To je na mňa príliš veľa teórie a ja som človek veľmi prakticky zameraný. Na Filozofickej fakulte som študoval jazyk a štýl žurnalistiky, čo je doteraz môj výrobný prostriedok i pracovný nástroj. Denne ho používam a denne sa čudujem, čo všetko ešte stále o ňom neviem. • Pred niekoľkými rokmi vás ľudia navrhovali do roly moderátora zábavného programu Politické harašenie, pretože Vaším obľúbeným humorom je politická satira. Nedá mi to, aby som Vás teda nepožiadala ešte o jedno porovnanie – českých a slovenských politikov. Satira nie je druhom humoru a už vôbec sa nedá povedať, že ju nejako zvlášť obľubujem. Ale chápem, že televízia dokáže zdeformovať pohľad na kohokoľvek z nás. Satire som sa venoval iba okrajovo vo svojich televíznych programoch. Všade inde – v rozhlase, divadle, v zájazdových predstaveniach sa už vyše tridsať rokov venujem len humoru s veľmi zriedkavými náznakmi satirických prvkov. V rokoch 1993-2003 si rodiaca sa demokracia vyžadovala viac sa venovať politike a takýmto populárnym spôsobom aj „vyškoliť“ divácku obec. Dnes už na Slovensku táto spoločenská objednávka neexistuje, a tak politiku – slovenskú či českú – sledujem naozaj minimálne a mnohých súčasných politikov – ministrov, poslancov a spol. ani nepoznám. O tom, že ma niekto niekam u vás navrhoval, som sa nedozvedel. • Ešte pred rodiacou sa demokraciou mala naša hymna i slovenskú časť. Dnes musí byť tento rozhovor preložený do českého jazyka, aby mu všetci súčasníci porozumeli. Čo na to vravíte? Váš problém, milí naši. Vaša otázka má nesprávneho adresáta. Z nepochopiteľných dôvodov strácate záujem o vyspelé civilizácie. Na Slovensku sa v tomto zmysle nezmenilo vôbec nič. Stále sledujeme filmy v českom znení, čítame českú tlač a kupujeme české knižky. Češtine rozumie každé decko. Ale je fakt, že napríklad pri ponuke svojich zájazdových či televíznych programov narážam v Česku na rezervovaný postoj a na odôvodnenie, že slovenčine už nerozumie každý. Samozrejme, že by som vedel rozprávať aj po česky, lenže keď občas vidím zúfalé pokusy niektorých mojich slovenských kolegov presvedčiť vás o svojej „bezchybnej“ češtine, hovorím si: dokážem sa znemožniť aj jednoduchším spôsobom. A vlastne prečo by som vás ochudobňoval o zážitok z blízkeho jazyka, ktorý vám prináša veľa nového a zaujímavého podobne ako napríklad krásne prednesená čeština mne? Dúfam, že po preklade tohto rozhovoru ponecháte čitateľom na výber aj slovenskú verziu, ako to v Pozitivních novinách robia aj s mojimi fejtónmi. To je veľmi dobrý nápad. • Možnosť sledovania Markízy ani populárna slovenská muzika zrejme na zachovanie znalosti slovenčiny v Čechách nestačí. Ale keď už sme u tej muziky, vy českú počúvate? Napríklad Brontosaurov? S jedným brontosaurom som dokonca ešte nedávno spolupracoval, a dosť intenzívne – viac ako dva roky som v rozhlase uvádzal zábavný program PODVOD, ktorý vznikal v spolupráci s Honzom Nedvědom. Bolo to však viac založené na hovorenom slove. Momentálne sa hudbe aktívne príliš nevenujem (ale vlani som zložil hymnu pre festival humoru Kremnické gagy!) a ani pasívne nejako zvlášť cielene. Čo sa týka mojich videonahrávok, dominuje medzi nimi skôr vážna hudba a interpreti swingovej éry. • Zábavný program Podvod a mesačník Podvodníci – ide snáď o ten istý program? Podvodníci sú pokračovaním toho pôvodného so zmeneným obsadením. • Ako vy osobne vnímate najväčší rozdiel medzi českým a slovenským jazykom? Jelikož mám také zkoušku ze spisovné češtiny, mohu odpovědět docela přesně: Čeština je jazyk snad o něco méně melodický než slovenština, jinak však stejně všestranně použitelný jako jiné slovanské jazyky. Vaše štěstí, že jste se kdysi dávno nenechali zlákat na azbuku. Jako učitele ruštiny byste mě však nezaskočili ani tímhle. • Márne premýšľam, čím iným by som vás zaskočila. Tak napríklad – strčíte prst skrz krk? Som dosť prakticky založený človek, takže asi by ste mi museli vysvetliť, prečo by som to mal robiť. Škoda prstu aj krku. • Ale urobili ste dúfam v živote niečo bláznivé? Obávam sa, že celý život nerobím nič iné. • Kto je najvtipnejší u vás doma? Pravdepodobne pes. A keďže je to bígl, prevláda u nás suchý anglický humor. • Už z tej fotky s vaším psíkom vyžaruje, že si spolu veľmi rozumiete. Ako však poznám zvieratká, tak vám tento váš maznáčik určite zaistil nejednu prekérnu situáciu... Náš bígl Benko so mnou precestoval na zájazdoch tisícky kilometrov. Často sa ma ľudia pýtajú, či so mnou aj vystupuje na javisku. Zvyknem „vtipne“ odpovedať, že nie, lebo zatiaľ vieme len jedno číslo – skok cez ohnivú obruč. A že odvtedy je krátkosrstý. Zvykne to vyvolať úsmev, ale zažil som už aj výraz zhrozenia v očiach jednej dámy, ktorá určite ešte v ten deň na mňa napísala udanie Spolku na ochranu zvierat. To, čo som s ním neraz zažil, sa dnes už dobre počúva, ale verte, boli chvíle, keď to vyzeralo bezmála na vraždu. Napríklad keď v Prešove po predstavení sme sa v noci prechádzali okolo hotela, pri ktorom bolo akési stavenisko a Benko sa tam celý obalil maltou, alebo keď sme na Donovaloch stretli triedu školákov na výlete a pani učiteľka tým najlepším žiakom dovolila pohladkať „psíka pána Markoviča“ skôr ako som ju stihol upozorniť, že ten vagabund sa práve vyváľal v ovčích výkaloch, alebo keď som mu v Ústí nad Labem príliš neskoro vytrhol z papule sliepku a jej majiteľ sa na to pozeral z okna... Veru, skôr o tom psovi by sa dala napísať kniha, nie o mne. Položartom-polovážne som už viackrát povedal, že by som ho nedal za nič na svete, ale bígla by som už nechcel. A varujem ľudí, čo práve po bíglovi túžia len preto, že je taký krásny. Pravda však bude asi taká, že Benko je môj prvý pes a bude najskôr aj posledný. Hovorí to aj manželka, ktorá pred Benkovým príchodom tvrdila, že pes prekročí prah nášho bytu len cez jej mŕtvolu. A dnes ju neraz prichytím ako kľačí pred Benkovým pelechom a čosi si tam šepocú. • A čo „kanadské žartíky“? Nachystal si niekto na vás taký? V divadle sa tak vraj krstia herci... Zájazdy s mojimi javiskovými poloimprovizovanými predstaveniami prevažujú nad klasickými inscenáciami, takže tam možno zažiť veľa žartovania. Niekoľko ráz sa mi stalo, že z ničoho nič vkročil na javisko už spomínaný Benko. Väčšinou preto, že ho za mnou poslali škodoradostní spoluúčinkujúci, ktorí mali pri čakaní na svoj výstup v šatni dlhú chvíľu. Ale bol som prekvapený, aký bol ten psisko napriek vtedy ešte nízkemu veku a malým skúsenostiam suverénny, hoci na nič také nebol nikdy cvičený. Pokojne si prezrel prvé rady divákov a ľahol si mi k nohám. • Poslali ste mi aj fotografiu s Janom Werichom. V akom duchu sa zachovali vaše spomienky na tohto herca a dramatika? S Janom Werichom som sa stretol dvakrát pri nahrávaní do rozhlasu. Bolo to už v záverečnej fáze jeho života, keď už telo odchádzalo, ale jeho veľký duch bol stále úžasný. Snáď ani jediná jeho veta nebola bez vtipu a múdreho poučenia bez toho, aby mal snahu poúčať. Takmer nepočul, a preto používal načúvací aparát. Myslím, že frekvencia toho prístroja je s maximálnou presnosťou nastavená už vo výrobe, a preto som nechápavo hľadel na to, ako ho pán Werich ustavične „dolaďuje“, krúti tým gombíkom tam i nazad. Keď zachytil môj pohľad, vytušil, že má vďačného diváka. Ešte viac prižmúril tie malé očičká a hovorí: „Mně to ruší Banská Bystřice!“ A bol šťastný, keď videl, že tá volovina na mňa zabrala. Obdivoval som ten jeho večný chlapčenský úsmev a v očiach stále nejakú lotrovinu. Rovnako tak zľahka hovoril o svojich stále väčších handicapoch: „Já normálně slyšel. Úplně normálně. A najednou ráno vstanu z postele a – neslyším! Z ničeho nic. Jako když uřízne uherák!“ A zase bol celý šťastný, keď videl, ako smiechom oceňujem ten čierny humor. Zakaždým sme sa rozprávali tak dve-tri hodiny, hovorili sme o divadle, o divadelných partneroch, veľmi zaujímavo rozprával o Vlastovi Burianovi. A tiež o demokracii, o socializme. Keď uvážite, že sa to nakoniec s tichým súhlasom vedenia rozhlasu vysielalo koncom sedemdesiatych rokov, tak to bola naozaj veľká vec. Šéfovia boli našťastie jeho fandovia a len tíško tŕpli, čo sa stane, čo príde „zhora“. Našťastie nič sa nestalo. Ale reprízovať sa to už nesmelo, hoci poslucháči o to často žiadali. • S Bolkom Polívkom ste tiež určite prežil kopec srandy. Isteže, Bolek je živel a navyše človek s veľkou javiskovou tvorivosťou a zmyslom pre humor. Jeho humor je razantnejšej odrody, čo však mne v dialógu s ním vyhovuje, preto mala úspech aj naša spoločná Manéž. Ako poslucháč a divák však ešte viac oceňujem decentnejší humor pánov Svěráka a Smoljaka, Marka Ebena a Ondřeja Havelku. • Redakcia Pozitívnych novín veľmi ďakuje pánovi Milanovi Markovičovi za exkluzívny rozhovor a teší sa na ďalšiu spoluprácu. České otázky do slovenštiny přeložila Zita Mudráková |
Foto © z archívu Milana Markoviče
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 22. 03. 2009.
Renata Šindelářová
Další články autora
OSOBNOSTI POZITIVNÍCH NOVIN
Dáša Cortésová | |
Ondřej Suchý | |
Jan Vodňanský | |
Jiří Suchý | |
JUDr. Ivo Jahelka | |
Stanislav Motl | |
Blanka Kubešová | |
Miloslav Švandrlík |