Milan Lasica: Chceme sa dožiť tisíc rokov?

Rubrika: Literatura – Fejetony


Dostalo se mi té cti představit čtenářům Pozitivních novin dalšího významného autora, jehož slova budou na těchto stránkách pokaždé přijímána se zvědavou dychtivostí, a to nejen kvůli libozvučné slovenštině. Od člověka, který se celý život věnuje humoru, se prostě pozitivní vibrace očekávají jaksi samosebou. A že jeho dnešní téma není zrovna dvakrát optimistické, neřku-li k popukání? Já myslím, že jde jen o správný úhel pohledu, kde moudrost má k humoru nesmírně blízko.
Dámy a pánové - dovolte mi, abych mezi námi uvítal pana
MILANA LASICU !


Pavel Loužecký
vydavatel Pozitivních novin
       
Chceme sa dožiť tisíc rokov?

Že vraj vedci vymysleli, ako by sa človek mohol dožiť aj tisíc rokov. A to v zdraví a dobrej forme. To je dosť alarmujúca správa, pretože spôsobí zmätok. Isteže sa budeme všetci zaujímať predovšetkým o to, kde, v ktorej krajine, v ktorej spoločenskej vrstve, za akých podmienok sa s predlžovaním života začne. Lebo niekto začať musí. Niekto sa skrátka bude musieť v mene vedy obetovať a podstúpiť tú kúru večného, alebo takmer večného života. Aby sa zistilo, či to funguje a najmä, či sa to vyplatí.

Čapek vytvoril postavu večnej ženy Emílie Marty. Dožila sa tristo rokov a príšerne sa v tom veku nudila. Upozorňujem, že to bolo len tristo rokov. Čo je to proti tisícke! Tisícka je trikrát toľko a ešte čosi navyše. Trikrát toľko nudy, to je strašná predstava. Starý človek, alebo človek, ktorý toho prežil veľa sa nenudí preto, že by ho gniavila nečinnosť. Nudí sa preto, lebo ho už nič nemôže prekvapiť. V živote zas nie je toľko rozmanitostí, aby ste boli prekvapení po päťdesiatych rokoch, nie po tisícich. Všetko sa opakuje, neúprosne, tvrdošijne, zanovito a človek napriek tomu nemúdrie, hoci opakovanie je /vraj/ matkou múdrosti.

Jediné, čo sa neopakuje je smrť. Tá príde len raz a dá sa smelo povedať, že navždy. Človek by sa aj nudil, ale nemá kedy. Ešte nikto nevyslovil vetu: "Smrť? To poznám". A hoci od narodenia vieme, že na nás kdesi čaká, aj tak sme prekvapení, keď príde. Už? Ako to? Ja predsa nie som na rade...
Takto človek rozmýšľa či má sedemdesiat, deväťdesiat, a tak by rozmýšľal, aj keby mal tisíc. Ešte by sa zopár rôčkov ponudil. Dlhovekosť nám pripraví akurát roztomilé momenty, na ktoré si časom zvykneme a už nám nebudú smiešne. Odišiel náhle a predčasne vo veku sedemsto šesťdesiat rokov. Koľko toho ešte mohol vykonať! Maturitné stretnutie  po päťsto päťdesiatych rokoch. Prišli všetci. Aj profesori. Výročie svadby po Milan Lasica hovoří s Ondřejem Suchýmosemsto rokoch. Aké? Čo je ešte cennejšie ako platina? Nafta? Naftová svadba. Okrem manželov sa zúčastnili aj ich rodičia, starí rodičia a prarodičia. Rovnako aj sedemsto deväťdesiatdeväť ročný syn s rodinou. Ozaj, v prípade toľkej dlhovekosti, kedy by sa končila puberta? V stodvadsiatich, alebo ako doteraz?
A kedy by ľudia išli do dôchodku? Tak ako doteraz? A čo by robili nasledujúcich deväťsto rokov, v prípade, že by umreli predčasne v deväťsto šesťdesiatich. Alebo sa predĺži dôchodkový vek? S tým niektoré strany nebudú súhlasiť. Komplikované to bude aj so životnou poistkou. Ktorá ustanovizeň vás poistí na predčasnú smrť? Kto určí, kedy bude smrť predčasná? A teraz to hlavné. Ak sa bežne dožijeme tisícich rokov, bude štvorročné volebné obdobie prolongované, alebo budú voľby každé štyri roky ako teraz? Ak by sa volebné obdobie predĺžilo, povedzme na štyridsať rokov, tak to si pekne strčte, milí vedci, za klobúk! To sme tu už mali!
  
   Tent
o fejton vyšel v  bratislavském týdeníku "Týždeň".

foto z archívu Ondřeje Suchého

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 27. 01. 2006.