Mestská väznica mala veľmi dobrú povesť. Chýry o jej úspechoch v prevýchove narušených existencií sa dostali až za hranice. Niet divu. Tamojší psychológ vedel citlivo vystihnúť, čo sa v jeho zverencoch skrýva. Vražedné, násilnícke, či zlodejské chúťky obyvateľov nápravnovýchovného zariadenia úspešne liečil prácou. Áno, dobre počujete, prácou. A nie hocijakou. Ale šitou priamo na telo.

Tak napríklad: Félix Biceps mal na rováši ťažké ublíženie na zdraví, ovládal štvoro bojových umení a jeho pýchou bola kulturistická postava a la Schwarzeneger. Zariadili mu teda ateliér a telocvičňu, kde si kľučky podávali najznámejšie svetové hviezdy filmového šoubiznisu. Bolo treba pre producenta urobiť z vychrtlého mužíka Herkulesa? Nič ľahšieho, aspoň pre nášho Félixa. O niekoľko týždňov ho nespoznala ani vlastná manželka. Mr. Biceps, ako ho volali, bol natoľko úspešný, že kapacity zariadenia zakrátko nepostačovali a v diári mal dlhosiahly poradovník.

Chcete ďalší príklad? Vinco Šperhák. Vlámaní mal za sebou ako poslanec politických strán. Skutočne ojedinelý talent na otváranie čohokoľvek. Od konzerv až po najzložitejšie mechanické, či elektronické zámky bezpečnostných dverí, kufríkov, opancierovaných áut, trezorov a čo ja viem ešte čoho. Stačil mu na to iba malý kúsok obyčajného drôtu. Zriadili mu teda zámočnícku dielňu, kde mohol naplno rozvíjať svoj talent. Bol žiadaný. Veď zabudnutých kódov, nefunkčných zámkov, či zaplesnutých kľúčov od trezorov bolo neúrekom.

Veľkú vážnosť tu požíval Aladár Švabach. Dostal osem rokov za falšovanie. Tisíceurovú bankovku dokázal napodobiť tak verne, že prechádzala všetkými elektronickými kontrolami bez akéhokoľvek podozrenia. Určite by ho neboli chytili, keby ho nebol stretol sused, keď išiel s plnými taškami bankoviek z pivnice. Nuž, posedí si tu dlho, ale ako hovorí jeho psychológ, na škodu mu to nebude. Už pri nástupe trestu bol jednička. Leonardo da Vinci bol proti nemu iba obyčajný amatér. Väzenskej pokladni zarábal svojou činnosťou nemalé sumy. Pre vášnivých zberateľov poskytoval autogramy všetkých celebrít sveta, podpisoval celé náklady bestselerov autentickým podpisom spisovateľa, ktorý bol práve zaneprázdnený. Stačil krátky pohľad na originál a podpis bol na svete. Od pravého ho nerozoznal ani jeho vlastný majiteľ. Aj pre historikov urobil veľa užitočného. Odpisoval tisícročné anále, ktoré nahlodal zub času, vzácne dokumenty a doklady, premaľovával ručne písané a kreslené jedinečné exempláre kníh. Nebyť uhlíkovej skúšky, naši potomkovia nám naletia… Vo svojej pracovni mal pomocníka, ktorý vyrábal pečiatky. Okrúhle, štvorcové, malé, veľké, historické i súčasné.

A takto sa angažovali všetci väzni. Nik nechcel ostať bokom. Obávaný hrdlorez bol najlepším deratizátorom, Róm, ktorý porušil farmársky zákon krádežou zemiakov, viedol zber poľnohospodárskych plodín neuveriteľne dôkladne a bez strát. Drogový díler spoľahlivo vyhľadával drogy na colnici, v tomto tromfol aj cvičených psov. Vydierač sa vynikajúco osvedčil ako vymáhač daní. Nie div, že pri toľkých pracovitých ľuďoch praskala väzenská pokladnica v švoch.

Jedného dňa však neprišli Aladár Švabach a Vinco Šperhák do práce. V cele neboli, na pracovisku tiež a naviac sa zistilo, že väzenský trezor bol úplne vybielený. Riaditeľ si dal predvolať všetkých dozorcov.

„Máme nejakú stopu? Vie o nich niekto?“ spýtal sa riaditeľ.

Ticho. Každý tušil, že je zle.

„Ako mohli prejsť všetkými bránami? Čo ste spali? Prečo ste ich pustili?“ kričal na podriadených.

Šéf väzenskej stráže nesmelo povedal:

„Pán riaditeľ, museli sme ich pustiť, veď mali opečiatkované priepustky, písané vašou vlastnou rukou…“

„Kde som?“

„V nemocnici, kamoško. Vitaj medzi lazarmi.“

„A, ako som sa sem dostal? Aha, už si matne spomínam…“

„Tak, ja som Jožo Skladaný, ale známi mi hovoria Demižón. A ty že si čí?“

„Som František Krhlička…Aúúú, do kelu, ale ma riadne bolí hlava…“

„A čože sa ti takého prihodilo? Úraz?“

„Čerta rohatého! Ženská a ešte k tomu moja vlastná. Ja, jej živiteľ som si to teda vôbec nezaslúžil…“

„Nuž, ja to mám jednoduchšie, bratku, ja som včera večer pri návrate domov nezbadal auto…alebo ono mňa? Ani sám neviem… A čože si jej takého…“

„Ani sa nepýtaj, veď vlastne ani nemala dôvod takto so mnou zaobchádzať…“

„Ale hádam len nejaký mala…“  

„Ale, no, začalo to celkom nevinne a vlastne pozitívne… Kto vedel, že moja žena nie je ako iní ľudia…“

„No, tak nehovor už v hádankách a povedz, čo sa ti vlastne stalo.“

„Dobre teda. Len tak medzi rečou som sa od kolegu dozvedel, že sa šéf o mne vyjadril, že vraj nie som zlý pracovník, ale že ho mrzí, že slabo ovládam obchodné právo. Moja ctižiadosť sa ihneď postavila na zadné a počas víkendu som zmákol celú problematiku z danej oblasti. V pondelok ráno som s novou dôverou v seba samého zavítal do riaditeľovej kancelárie a mysliac si, že ho riadne prekvapím, len tak medzi rečou som mu povedal: Všetko viem, do najmenších podrobností. Myslím, že som ho prekvapil a asi poriadne. Vypleštil na mňa oči, ruky sa mu roztriasli a na čelo mu vystúpili kvapky potu. A…ako ste na to prišiel? spýtal sa ma. Náhodou som sa to dozvedel, povedal som. Potom nervózne, snažiac sa nabrať stratenú dôstojnosť, povedal: No, ehm, dúfam, že budete diskrétny, lebo inak poletíte. Mlčal som, veď som predsa charakter. I keď, pravdu povediac, neviem, o čom som to mal mlčať. O týždeň ma povýšili na vedúceho oddelenia.“

„No a za to ťa žena zbila?“

„Nie, nie. Prebral som si to, popremýšľal a skúsil som to znova. Pri pokladni v samoobsluhe som  v dobrej nálade pošepol pokladníčke do ucha: Všetko viem. Obliala ju červeň, siahla do záňadria a vytiahla odtiaľ päťstovku. Podala mi ju a ukázala prstom na ústa: Prosím vás, neprezraďte ma.“

„Ty kokso, vážne?“

„Nuž a na druhý deň v krčme som krčmárovi so stoickým pokojom len tak pomedzi zuby precedil: Vilko, všetko viem. V návale hrôzy si vylial načapované pivo rovno do topánky a keď sa spamätal z prvého šoku, povedal: Ako si na to prišiel? Náhodou, hovorím. Ferko, však ma nebonzneš? Za to si budeš môcť chodiť na čapáka každý deň zadarmo.“

„Začalo to mať grády a ja som dostal chuť na ďalšie šokované obete. Na futbale som medzi pokrikom na rozhodcu zreval kamarátovi do ucha: Ali, všetko viem už od včerajška. Ako si sa to dozvedel, veď o Martuške som nepovedal určite nikomu. Ja: Úplne náhodou. Ty, dúfam, že si kamarát a nepovieš to mojej starej. Mal by som po chlebe. Nuž, ak mi vyzváraš  výfuk, tak mlčím ako hrob. A výfuk bol na druhý deň ako nový.“

„Počúvaj, priateľko, ale keď tak rozmýšľam, veru by som sa pri tejto otázke zľakol aj ja.“

„Toto všetko ma priviedlo k zamysleniu. Či nie je u nás jediný človek, ktorý by pred svetom neskrýval nejakú habaďúru? Vyzerá to tak, že každý má svoje tajomstvo. Tu som prišiel na nápad, že to vyskúšam na svojej najdrahšej. Drahá, všetko viem, hovorím jej pri večeri.. Vieš prd, znela jej lakonická odpoveď. Asi nezaregistrovala, čo tým vlastne myslím, povedal som si a ráno som to zopakoval s väčším dôrazom: Miláčik, tváriš sa síce ľahostajne, ale ja skutočne všetko viem. Netrep, nikto nevie všetko, No, dobre, tak schválne, kde leží Tramtária? Kto položil základy kvantovej fyziky? Koľko stupňov Celzia má zemské jadro? Vidíš a táraš tu namiesto toho, aby si odpratal riad zo stola.“

„No, čo, aspoň si si bol istý, že má čisté svedomie…“

„Pevné nervy má a nie čisté svedomie. Povedal som si: do tretice. Večer jej opäť vravím: Všetko viem, tak vyklop to. Čo mám vyklopiť…? a prestaň už s tými blbosťami! Ak to ešte raz povieš, tak za seba neručím. Nuž a viackrát som to už nestihol. Mala v ruke ťažkú liatinovú panvicu a tu vidíš výsledky… Ktože vedel, že je taká čestná a tým sa vymyká z normálu!“

„Klop, klop! Môžem? Miláčik, ahoj, no ako sa mi máš? Vraj máš 14 stehov a silnejší otras mozgu, prepáč, keď tá panvica je taká masívna…“

„No, zatiaľ ešte žijem, ak to nezopakuješ…“

„Priniesla som ti tvoje obľúbené koláčiky, čokoládku, dokonca aj pivko… Schovaj si ho, nech to neuvidí doktor…Nebudem sa dlho zdržiavať, len sa ťa chcem spýtať: Ako si sa to vlastne dozvedel…?“

„Drahý môj Adamko, čo je dnes?“

„Sobota, Evička, miláčik môj jediný.“

„Hurá, to je dobre. Tak teda, prečo si nepovysával celý kvartýr, há?“

„Máš ma vidieť, budem ti obskakovať okolo zadku a ty budeš vysedávať u susedky, urob si to sama.“

„Ležať na gauči s pivom v ruke a čumieť do tej krabice, to je jediné, čo vieš. Zodvihni už kostru a pozametaj aspoň predsieň!“

„Ty ježibaba jedna, komandovať, to je jediné, čo zas ty ovládaš na jednotku. A len tak mimochodom, máš už navarený obed? No, pravdaže, hrnce prázdne, ako vždy. Ale hlavná vec, že máš dnes na sebe už tretie šaty. Rád by som vedel, kvôli komu sa tak parádiš.“

„Adam, ty lenivec, povedala som ti, choď robiť niečo poriadne, keď si domaľujem nechty, prídem za tebou.“

„Toho tvojho odkundesa Kaina tvoje nechty nezaujímajú, ten ti hľadí do očí, alebo nebodaj aj nižšie, veď ak ho raz stretnem, dolámem mu kosti.“

„Ty buď ticho, tá tvoja trasorítka Sára z tretieho poschodia, čo ju stále opaľuješ, to je čo, há?“

„Prestaň už vyrývať, lebo ti takú jednu tresnem, že uvidíš Merkúr s Venušou na hromade.“           

„Ha, ha, to by ti strach nedovolil, pozri, vidíš, aký valček som dnes kúpila v hypermarkete? Už sa ťa nezľaknem. Ešte slovo a máš hrču… Tak ty odvrávaš? Tu máš a ešte jednu, aby ti nebolo ľúto...“

„Ty bosorka jedna nepodarená, tak ja to tak nenechám. Tu máš, aby si vedela, kto je pánom tvorstva. Už si spokojná, čo?“

„Ááúúú...“

„No, hádam stačilo Evička, poď moje zlatíčko, nech ti to pofúkam...“

„Adamko, láska moja jediná, myslím, že sme to dnes dobre zvládli, čo povieš?“

„Evička, poklad môj, stále sa zdokonaľujeme, onedlho to budeme vedieť lepšie, ako ľudia v dvadsiatom prvom storočí.

„Vieš, Adamko, v tomto raji je taká nehorázna nuda, hádajme sa okrem soboty aj v stredu.“

„Prečo nie, veď tréning nám nezaškodí a ak nás raz Najvyšší vyrazí, budeme pre život dokonale pripravení.“